Prírodu mám veľmi rád, v tom určite nie som na svete sám. Rád do nej chodím, rád si ju vychutnávam, rád sa v nej usadím, stíšim hlas aj ducha a pokojne rozjímam nad svetom.
Podobne bolo tomu aj v jeden onen deň, kedy som sa s mojou milou osôbkou vybral na bicykel. Šľapajúc hore strmým kopcom, v sprievode spaľujúceho slnka, premýšľali sme nad miestom na odpočinok. Navrhol som jedno krásne miesto; odľahlá osada, ktorá ukrýva len niekoľko domkov. Je tam nádherne, človek môže pozorovať veľkú časť Považia. Vtedy si pripadá akosi nad vecou, nič ho netrápi, pretože všetko leží pod ním. Je to skutočne miesto ideálne na relax.
Navyše, pre veriaceho človeka bonus - je to aj miesto pútnické, respektíve jedno z mnohých, kde sa nachádza socha Panny Márie. Preto aj modlitba sa odrieka akosi ľahšie (veď kto by neprecitol v takom krásnom, božskom prostredí).
Ako tak smerujeme k cieľu, potiac posledné vypité tekutiny, idylka sa razom mení na sklamanie.
Z osady "nepočuť" ticho a pokoj, ale iba krik rozbláznených detí. "Chatári", pomysleli sme si hneď a s pocitom sklamania sme hodili bicykle do trávy.
"Mohli sme ísť radšej inde", šomrali sme následne.
Ako sme tak stonali nad toľkou nespravodlivosťou, sledujúc vystrájanie troch malých detí, mysleli sme len na všetko zlé. Ešte si vrelo pamätám, ako som mal sto chutí vyhučať ich. Viem, možno trošku preháňam, ale skutočne sme túžili po tichu a pokoji a ten džavot bol neznesiteľný.
Zázrak
Pozrel som letmo na hodinky a skonštatoval som, že je už poludnie, že asi by sme mali pomaly ísť. Aj žalúdok už pýtal jesť a z rozjímania a modlitby v takomto hluku nemalo byť asi nič.
V tom sa zastavil čas a obaja sme boli svedkami niečoho, čo sme nikdy predtým a možno už ani nikdy v budúcnosti neuvidíme.
Tri malé deti, z ničoho nič, bez pokynu staršieho... Tieto tri malé deti odhodili bicyklíky a jedno z nich zakričalo:
"Poďme sa pomodliť!"
Odišlo smerom k soche Panny, kľaklo si pred ňu. Nasledovali ju aj daľšie dve deti, ešte mladšie, určite do desať rokov.
Nahlas, klačiac úplne príkladným postojom, s rukami zopnutými odrecitovali ZDRAVAS MÁRIA.
Ich modlitba bola zborová a hlasná, počuli sme ju na 15 metrov. Modlili sa vrúcne, pomaly a s radosťou.
Po modlitbe vstali, zobrali si odhodené bicykle a prešli okolo nás.
Najstaršie z detí sa na nás obzrelo, v očiach malo neopísateľný pohľad: pohľad lásky a radosti.
Vravelo ním: "Nehnevajte sa, odpočinťe si a ostante."
Deti odišli do dvora, zavreli za sebou a zavládlo nesmierne ticho. Počuli sme už len vtáctvo, usilovný hmyz a iné zvuky prírody.
Boli sme v šoku, ja som vypil všetku zvyšnú vodu, dal som si z hlavy prilbu a spoločne sme sa pomodlili.
Obaja sme vedeli a doteraz vieme, že táto udalosť bol zázrak...a my sme boli jeho svedkom...
