Usmievavé starenky, svieži dôchodcovia a...dvaja sympatickí chalani v mojom veku. Také je osadenstvo vlaku.
Sadám si na sedadlo s označením 5D. Očkom nenápadne sledujem pohľadných rovesníkov a teším sa z dostatku miesta. Avšak len chvíľku, kým nezastavíme v mestečku Guadix. Tu sa vagón zaplní vôňou tortilly a priemerný vek cestujúceho sa nenápadne priblíži k číslu sedemdesiat. Nastúpili totiž dovolenkujúci Andalúzania. Tí, čo navždy, aj napriek emigrácii do Katalánska, zostali Andalúzanmi. A teraz sa po mesačnej dovolenke vracaju späť do nových domovov.
Osadenstvo vlaku však nerozšírili len hluční dôchodcovia s obrovskými kuframi, ale i pokojný psík v červenej klietke a andulka uväznená v krabici od mlieka. Zaujali všetkých. A tak odrazu rozhovory o boľavých kĺboch a dokonalých vnúčencoch vystriedalo slovné maznanie sa s oklietkovanými miláčikmi.
Vlak pomaly opúšťa krajinu európskych vesternov, horúcu Andalúziu a víta nás kraj Dona Quijota, syrov a veterných mlynov, Castilla - La Mancha.
Už nesedím na sedadle číslo 5D. Vymenila som ho za lukratívnejšie miesto 12C. Potešila som tým milý pár starčekov a získala jedinečný výhľad - naľavo komický manželský pár a o dve miesta pred nimi ukážková štvorica sympatických španielskych dôchodcov. Ale hlavne, z môjho nového miesta mám priamy pohľad na, už spomínaných, dvoch mladých spolucestovateľov. Dôležitejší však bol len jeden. I on zaregistroval moje nové miesto. Naša očná hra sa začala.
Sedíme vo vlaku už viac než päť hodín. Babičkám začínajú tŕpnuť nohy, ozývajú sa i ubolené kĺby, a tak úzka vlaková chodbička nie je ani chvíľku prázdna, aj toalety sú permanentne obsadené.
Medzi dlhými rozhovormi so starkými, dobiehajúcimi deficit komunikácie, sa sem-tam sprisahanecky usmievam na mojho nového "kamaráta", nazvyme ho ON. Jeho pohľad tiež podozrivo často zablúdi mojim smerom. Nuž, vonia to romantikou...
Vlak prešiel stanicou Alcazár de San Juan. Toto magické miesto je medzi osadenstvom vlaku známe ako miesto obeda. Veru, zvony už odbili pol tretej.
A tak všetky "mamičky" vybalujú plátené obrúsky, v alobale zabalené bocadillos, plechovky piva a samozrejmý umelohmotný pohárik. Nechcela som trhať partiu, nuž som si i ja vybrala obed. Myslím, že spolu s mojími novými kamarátmi sme boli jediní bez plátených obrúskov.
Po obede prichádza na rad siesta. Len ja a ON sme na seba hanblivo hľadíme pomedzi odfukujúcich dôchodcov.
"Nech sa páči, slúchadlá," zastavuje sa pri mne ujo sprievodca a do ruky mi vkladá drobnú krabičku. Kým všetkým trpezlivo vysvetlí spôsob ich použitia, premietaný film je už v polovičke.
"Čo robíš?" ozvýva sa odvedľa z úst štrikujúcej pani. Jej otázka patrí vedľa sediacemu manželovi, ktorý sa snaží zistiť všetky funkcie práve nadobudnutých slúchadiel. "Nič mamička," rezignovane jej odvetil a nechal slúchadla. Nuž, v Španielsku možno vidieť všeličo. Aj mužov "pod papučou". Tento bol rozkošný, zmierený s osudom.
Do Barcelony zostáva už len kúsok. Je čas olovrantu. Vlakom rozvoniavajú francúzske rožky, krémové koláčiky, ja si vyberám aspoň jablko.
O pol hodinku sme na barcelonskej stanici Sants, no okrem mňa a NEHO s kamarátom už nik nesedí. Ulička je plná netrpezlivých dôchodcov s pripravenými kuframi. Tí majú vždy naponáhlo. Možno to v ich veku pochopím...
A sme tu, Barcelona. Konečná. Tlačenica smerom k východu z vlaku je horšia ako pred vstupom na koncert U2.
ON je medzi babičkami vpredu. Podáva im kufre a zároveň nenápadne sleduje, či som ešte dnu. Som, ale ďaleko. Berie si ruksak. Deduškovia predo mnou pomaly postupujú, už som pri svojom ruksaku i ja. I pri ŇOM. Nesmelo na mňa pozrie. Všade naokolo je hurhaj, vlakom sa ozýva krik na čakajúcich potomkov.
Hľadí ma mňa. Vtom tento zastavený čas preruším ja a zohnem sa po ruksak. Predbehne ma a podá mi ho. "Gracias, " odvetím a otočím sa smerom k východu. Cítim, že je za mnou. váham, či sa otočiť. Keď sa napokon odhodlám, vidím ho odchádzať s kamarátom opačným smerom. Nuž, toto milé dobrodružstvo sa skončilo.
Vychádzam zo stanice zvlášne naladená. Mieša sa vo mne pocit vzrušenia a radosti s drobnou kvapkou smútku. Nuž Španieli...
Od dnes budem asi častejšie cestovať vlakom. Poznám už predsa "finty", ako sa tam zbytočne nenudiť a nenaťahovať sa s ťažkým ruksakom.
