Slnkom prehriata Barcelona mi ako poriadna Španielka dala pusu na obe líca a ja som oblečená v ľahkom svetri nastúpila do vlaku. Granada bola odo mňa vzdialená približne jedenásť hodín cesty.
Keď som všetkých mojich päť sliviek, obrovský ruksak a kufor s miernou nadváhou vyniesla do útulného bytíku na ulici Camino de ronda, granadské dobrodružstvo pod krycím menom Erasmus len začínalo. Hlavný cieľ týchto niekoľko dní bude nájsť si bývanie na najbližších päť mesiacov.
V praxi to znamená kráčať ulicami tempom vitálnej osemdesiatničky, tváriť sa nenápadne a starostlivo sledovať všetky telefónne búdky. Lebo práve tam striehnu inzeráty, v ktorých sa hľadá nová spolubývajúca. Prvé dni táto metóda veľa ovocia neprinášala. No ja som aj tak vytrvalo zbierala telefónne čísla a pripravenou frázou začínala rozhovory s potenciálnymi spolubývajúcimi.
Neraz bol ktosi rýchlejší, a kým som sa stihla spýtať na výšku nájomného, dozvedela som sa, že izba je už obsadená. Inokedy som bola tá rýchlejšia ja. Vtedy som šla na miesto osobne. Raz ma privítal Francisco a jeho tmavý byt, ktorý zdieľa s peruánskym manželským párom vo veku mojich rodičov. Mohli byť fajn, aj byt bol v centre, s výhľadom na Sierru Nevadu, ale...
Potom som bola u Ester, v novej štvrti neďaleko univerzity. Cena bola výborná, v obývačke mali televízor s uhlopriečkou cez pol metra, kuchyňu krátko po rekonštrukcii, ale na oknách mreže a v predsieni sedela obrovská chlpatá mačka.
...a tak som ďalej spávala v obývačke u Valentiny. V sledovaní telefónnych búdok som trochu poľavila a zamerala sa skôr na všemohúci internet. Lokutórium som opúšťala s diárom plným telefónnych čísel. Opäť pripravené vety a ďalšie návštevy...mohla som za prijateľnú cenu bývať v tajomnej štvrti Albaycín...ale, potom som si predstavila nosenie ťažkých tašiek v horúcom lete strmým kopcom, či nočné návraty domov...tie som si radšej nechcela ani predstaviť.
Madrac u Valentiny prestával byť taký pohodlný ako na začiatku, a tak bolo treba niečo vymyslieť. Na radu mojich dočasných spolubývajúcich som sa teda zobudila skoro ráno, pred deviatou, a v teniskách na dlhé chodenie som vykročila na prehliadku všetkých blízkych námestí.
Hneď za rohom máme námestie Einsteina a hneď na jeho začiatku stojí telefónna búdka. A hneď tam ma čakal. Inzerát, v ktorom sa hľadá spolubývajúca do slnečného bytu s internetom, plne zariadenou kuchyňou a za prijateľnú cenu. V momente som zavolala.
O pol hodinu som si prezerala svoju budúcu izbu a svoje budúce spolubývajúce. Tri Španielky s nádherným andalúzskym prízvukom. Nedalo sa odmietnuť.
Nasťahovať som sa síce mohla až o niekoľko dní, ale čakanie stálo za to.
Teraz ma už len čaká fiesta na privítanie.
