Stojim vo vestibule hudobnej skoly, zostava pat minut, kym dobehne moj maly spanielsky tohtorocny brat. Vojde ona. Uz spominana kucerava dcera dobrackeho bradateho tatka. Rychlym pohladom prebehne osadenstvo haly a odboci k toaletam.
Zakratko na to sa vchodove dvere opat otvoria. Presnejsie, elektrickym zvoncekom ich otvori teta skolnicka, ktora je vzdy na poschodi alebo este vyssie, ked chcete vojst do budovy.
To vstupil on. Uz spominany nizky bradaty ocko snedej kuceravej dcery. Zdalo sa mi, ze ma naponahlo. Rychlo si obzrel vestibul. Urcite ju hlada, dceru. Vkrocil do miestnosti s cakajucimi babickami, ani tam nie je. Uz sa chystal na odchod, no v tom...som zakrocila ja: "Hladate dcerku? Je na zachode." Podakoval sa a oci sa mu este viac potesili.
Ja som zostala trochu omamena. Nevkrocila som nahodou jednym prstom do kapusty osudu? Co ak sa mali tito dvaja dnes minut? Nezmenila som trochu dejiny?...hoci mozno len dejiny spominanej snedej rodiny...
Ale,...mozno je nas, takychto rekreacnych pomocnikov osudu viac. Ved, co robia vsetci ti cakajuci...dochodcovia na lavickach, predavacky zrebov, mamy v parkoch? ..mozno tiez menia historie...
Ozaj, Osud, vadi ti to? ..podla mna s tym ratas.
