Dolezite je, ze stale behala. Hore a dole. Uz do parku prisla utekajuc. Od jednej preliezky k druhej utekala, bezala k lavicke, k hojdackam, aj smykalku zliezla utekajuc.
Zaujimava slecinka. Nebolo chvilky, pocas ktorej by sa zastavila.
Normalne ziva baba, poviete si. Kdeze, jej neposednost nemala s tou vsednou nic spolocne. Iskricky, co ziarili v jej ociach, ked bezala, neboli bezne. Ja som take este nevidela...
Vsimla som si ju nie preto, ze aj ja som behom vyrastla. Ale prave pre tu spokojnost, ktora z nej salala. Zdalo sa, ze tej zubrienke k zivotu staci len behat.
Behala bez prestavky. Z jedneho konca parku na druhy, z lava do prava, z hora dole, krizom-krazom.
Vzdy, ked sedim v miestnom parku, vidim ju tam beziacu, hoci ona prave beha kdesi inde.
Skoda, ze som sa tej zabky nespytala na meno, vek a narodnost...mohla som mat za kamaratku buducu olympionicku...
