...ze nie kazde babo sa ohlasuje budickom s hlavou v zachodovej mise - s troskou stastia moze tehotenstvo prebehnut akoby nic (teda okrem tej srandovej pasovej linie, co tak aspon na pol roka pripomina Skippy stepnu kenguru).
Tehotenstvo 'akoby nic' je na jednej strane super, lebo take velke spravy o takom malilinkatom novom zivote predsa netreba hned vesat kadekomu na nos. Zatlkat, zatlkat a zatlkat prve mesiace je pritom isto jedoduchsie, ked pri rozhovore s ostrazitou svokrou neodpadnem, nedemostrujem zrazu divnu naklonnost ku kyslym uhorkam a neodskakujem si priebezne vracat ako po veceri v tretotriednom curry-house.
Na druhej strane je to strasne surealny pocit vediet, ze 'som v tom' a pritom sa nic nedeje. Ako prvo-mama som cumela na brusko v zrkadle od toho dvojciarkoveho momentu a cakala, ze sa zrazu krasne zagulati a ze ja potom budem hrdo chodit po svete a hladkat si ho ako v tych reklamach na Johnson&Johnson a...a nic. Este dlho dlho nic.
...ze brusko tehotnej zeny = res publica
Ze ked to brusko zacne konecne rast, tak takmer kazdy pribuzny, znamy a okoloiduci sa ho zrazu bude chciet dotknut a oskusat si, ci drobec kope. Ze takmer kazda kolegina a susedka bude vediet presne okomentovat, ci brusko rastie prilis rychlo alebo prilis pomaly (idealne v uzkom casovom slede jedna za druhou a so zarucene opacnymi nazormi na tuto fascinujucu temu). Ze nahodni spolusediaci v kantine, na svadbe ci v kaviarni sa mozu zmenit na nutricnych expertov, ktori presne vedia co a kolko moze (alebo nesmie!) jedna tehulka zjest ci vypit...
Metoda pokusov a omylov preukazala, ze na tie rucky-smatralky, co zrazu maju neodolatelny pocit potlapkat moje vzduvajuce sa brusko a okomentovat jeho stav, zabera len poriadna davka uprimnosti ('Sorry moja, to bola fazulova polievka, nie kopanec od babatka...'Nie zlatko, TOTO tu je podpasovy tuk, babo je az TUTO)....
...ze tehotna zenska = hotova zoologicka zahrada
To malicke este nemusi byt vobec na svete a pritom sa normalne jemna zienka moze s kludom a bez varovania metamorfozovat do podoby zurivej medvedice v jarnom vybehu - staci prepchaty vlak s pubertakmi, ktori sa ohanaju plecniakmi hlava-nehlava, ci plny autobus lietajuci v zatackach, v ktorom sa nikto neponahla ponuknut svoje teple vysedene miestocko...
Stala som tak raz v horucom preplnenom vozni mojho pravidelneho spoju Londyn-Kent. Vdaka snehu a katastrofickemu manazementu sme stali odstaveni uprostred zamrznutych poli a cakali na kolko sa nasa normalne hodinova cesta pretiahne. Sedemmesacne brusko ma tahalo k zemi, tak som sa otocila k prvym sedackam, ktore boli po ruke a slusne poprosila, ci by som sa mohla posadit. Dve vyfintene bosorky v strednom veku a cincilovych kozuchoch si to zjavne len tak za svoj dizajnersky klobucik nedali - vraj 'A vsak je tu kopec chlapov co sedia, co sa neopytam ich? Preco by prave ONY, ZENY, mali uvolnit miesto nejakej tehulke?'...Ludia otacali hlavy a hladali povodcu vzruchu. Starsi gentleman o dva rady dalej sa postavil a ponukol mi svoje miesto. Pretlacila som sa cez dav, zlozila sa na ponuknute miesto a zasla, kde sa zrazu podela obycajna zenska solidarita? A vobec, nechceli sme my zeny nahodou emancipaciu a rovnopravnost s muzmi??
Okrem ineho sa vzdy najde zopar osvietenych kolegov, pre ktorych sa tehotna zenska z nejakeho dovodu zrazu zmeni na slepicu a potrebuju razne vysvetlit, ze vytvaranie noveho zivota pod srdcom este neznamena nahlu stratu sedej hmoty mozgovej, vsetkych profesionalnych vedomosti a pracovnych zrucnosti...a uz vobec nie to, ze zvysok zivota by sme planovali stravit postupnym plodenim, rodenim, varenim a kavickami s kamoskami. To aj napriek tomu, ze sem-tam pamat vypne do modu zlatej rybicky (interval sustredenia sa tak tri sekundy) a ze vdaka velkosti velryby sa na par mesiacov nezmestime do svojej kolekcie NEXT-ovych ciernych kostymcekov.
...ze do postele zrazu mozem chodit ako do kina, lebo produkciu TAKYCH zivych snov by mi zavidel aj Milos Forman (aj s hviezdickou)
...ze vyberanie mena pre babatko vyzaduje diplomaticke zrucnosti na urovni vybavovania mieru na Strednom Vychode - je fascinujuce, kolko ludi si zoberie vyber mena za svoju osobnu zodpovedost. Vratane vzdialenej pratety, sekretarky a pokladnicky v miestnom Tescu.
Kedysi to bolo jednoduche - clovek vytiahol kalendar, pichol prstom do prostriedku a presto-presto, dalsi Martinko bol na svete. Dnes je to sama Ella, Pricencess-Tailor a Hugo. Klasicke slovenske meno v nasom pripade nebolo mozne, kedze dietatko bude vyrastat v bilingualnom anglicko-slovenskom prostredi s francuzskym priezviskom (a tiez by to nebolo fair, keby raz ako prvacik musel miesto 'Joe' hned tak z hurta hlaskovat 'Rastislav').
Drobec teda dostal 'pracovne meno' a devat mesiacov ho nazyvame Egbert - povedali sme si, ze cim vacsie cudo vymyslime, tym menej budu vsetci naokolo filozovat, ked sa raz narodi a do rodneho listu zapiseme jedno uplne obycajne meno z kalendara. Pruser je, ze na toho Egberta si akosi za ten cas uz vsetci zvykli...
...ze si zrazu nedosiahnem na snurky na topankach a po 30tich rokoch mi ich bude na chvilu opat zavazovat niekto iny
...a ze ked mi bude nieco klopkat na brusko z vnutornej strany, vobec to nemusi byt strasidelny pocit akoby vytrhnuty z filmu Votrelec. Miesto toho mi kazdy kopanec pod rebro tou mini nozkou pripomenie, ake je uzasne stvorit novy zivot a ze cochvila bude na svete opat o jedneho cloviecika viac...
Tak vela stastia drobec na ceste za nami ;)
