Otázka možno je, nakoľko je ich rozhodovanie odborné. Majú občania čas venovať sa pri referende hlbšie problémom, o ktorých hlasujú? Nepodľahnú skôr manipulácii lobistických skupín, ktoré majú peniaze a aj motív trpezlivo sa venovať vytváraniu mediálneho obrazu podľa svojich potrieb?
Týmto otázkam sa venuje americký politológ Fareed Zakaria v knihe Budúcnosť slobody. V časoch rozkvetu demokracie kdekoľvek na svete bola pri rozhodovaní vždy jedna prázdna stolička, na ktorej sedeli všetkými uznávané a uctievané hodnoty. Kde sú teraz, keď z ministrov sú politickí pokrývači prianí svojich straníckych šéfov a tí zase vplyvných lobistov?
Vytvor nepriateľa a konaj
Všimnime si, ako umne pracuje náš pán minister Čaplovič. Vyzerá to tak, že to, čo sa mu darí, je plniť zákony manipulácie davu. Rozdeľuj a panuj je známy výrok už storočia. Vytvor nepriateľa a môžeš konať! V histórii sa to opakuje so stálou pravidelnosťou vždy vtedy, keď vodca potrebuje mať z ľudí stádo, a nie rozmýšľajúcich jedincov. Následky boli a sú vždy tragické.
Pánu ministrovi vybrali nepriateľa jeho školstva. Za mediálnu masáž verejnosti by sa nemusel hanbiť ani v Kalifornii. Začal v spolupráci s odborármi skôr, ako bol vymenovaný do úradu. Nepriateľom nášho výborného školstva sú predsa súkromné školy, a to aj napriek tomu, že ich absolventom je aj syn jeho straníckeho šéfa. Tam tečú naše peniaze. Sporíte sa o platy, učitelíkovia? Pozrite, koľko zarábajú učitelia v súkromných školách! A ešte majú štátnu dotáciu! Preč s nimi!
Platy učiteľov súkromných škôl sú rovnako žalostne nízke ako všetkých ostatných. Rozdiel je len v tom, že väčšina z nich nie je o druhej ani o piatej doma, že väčšina robí často aj v sobotu a nedeľu, ale nie v druhom zamestnaní, ale vo vlastnej škole. Táto práca je zaplatená navyše, ale nie z peňazí nás daňových poplatníkov, ale zo školného rodičov, ktorí platia daneako každý iný aj na školstvo a ešte aj školné za deti v súkromnej škole.
Štát má povinnosť dotovať štúdium každého žiaka rovnakou mierou bez ohľadu na školu, ktorú navštevuje. Každý žiak je občanom tohto štátu a rodič má právo na výber vzdelávacej cesty zo zákona.
To, že po zrušení súkromnej školy budú tie isté peniaze vynaložené na žiaka v inej škole, je pre nášho pána ministra ťažká matematika. Kde sa teda ušetrí? Ťaženie proti súkromným školám nemá iný zmysel, len živiť najnižšie ľudské pudy, ako je závisť a nenávisť voči iným. Pamätajme na históriu, ktorá sa opakuje a na ktorú využívaný dav vždy doplatil.
Konkurencia
Čo prinášajú súkromné školy nám všetkým?
1. Väčšina súkromných škôl sídli v budovách, do ktorých štát desaťročia nič neinvestoval a zriaďovateľ na ich zveľadenie nedostal od štátu ani jedno euro, rovnako ako na kúrenie, svietenie, vodu alebo riešenie havarijných stavov alebo nutnú rekonštrukciu sociálnych zariadení a napriek tomu sa o ne príkladne stará.
2. Väčšina zriaďovateľov súkromných škôl sú učitelia, ktorí chceli mať trochu viac slobody v realizácii vzdelávania, lebo si myslia, že to vedia robiť. O nové nápady overené vo vlastnej škole sa delia s celou verejnosťou bezplatnými kurzami pre učiteľov aj verejných škôl, prednáškami na konferenciách u nás aj po celej Európe, otvorenými hodinami pre Metodické centrá atď. Každý vymenovaný fakt sa dá dokladovať.
3. Väčšina zriaďovateľov súkromných škôl sa cíti bezvýhradne zodpovedná voči verejnosti, rodičom svojich žiakov a predovšetkým voči žiakom samým, čo sa vo veľkej miere nedá povedať o ostatných zriaďovateľoch (nemyslíme, že z ich zlého úmyslu), či sú to samosprávy, či VÚC, alebo štát.
4. Väčšina zriaďovateľov si je vedomá vstupu do konkurenčného prostredia verejných škôl, ktoré majú históriu a istotu štátu, ktorý ich podrží pri dlhoch za kúrenie, haváriách a podobne, a podľa toho sa snažia.
5. Nesú svoju kožu na trh vzdelávania. Ak nebudú dobrí, ak nebudú chcieť poskytovať viac a lepšie ako ostatní, zaniknú, lebo nebudú mať žiakov. Majú silný motív pre napredovanie.
6. Vytvárajú potrebné konkurenčné prostredie pre verejné školy. Tak prispievajú k rastu nárokov verejnosti na dianie v školách a k tlaku na štát pre zvýšenie financií do školstva.
Počet súkromných škôl na Slovensku je žalostne malý (dve percentá). Zámerne sa vyslovujeme o väčšine zriaďovateľov súkromných škôl. Tak ako sú verejné školy vynikajúce a veľmi slabé, takisto sú aj súkromné vynikajúce a veľmi slabé. Úlohou ministerstva by malo byť prezentovať kvality ideálnej školy a dať slobodu školám v ceste za jej naplnením. Je tragédiou národa, ak jeho čelní predstavitelia v rezorte nevedia, čo znamená kvalitná škola, a preto mediálne masírujú spoločnosť predstavou vyrobeného nepriateľa.
RNDr. Mária Smreková, riaditeľka 1. súkromného gymnázia v Bratislave
