Potvrdením uvedenej tézy je totiž skutočnosť, že úplne každého z ľudí, i toho najhoršieho neustále nabáda k dobru tichý hlas jeho svedomia. Otázkou iba zostáva, nakoľko sú ľudia ochotní svoje svedomie počúvať a podľa neho sa riadiť.
Človek ako taký bol totiž jednoznačne predurčený k dobru a tento vysoký ideál dobra nesie ukrytý hlboko vo svojom vnútri. Jeho city a jeho svedomie ho k nemu neustále nabádajú.
Mnohí ale nekráčajú cestou dobra, ktorá nám ako ľudským bytostiam bola vyššou Mocou predznamenaná. Mnohí sa neriadia svojim citom, ani hlasom svedomia, ale predovšetkým svojimi racionálne kalkulatívnymi, rozumovými úvahami. To materialisticko, rozumovo, egoistické je u nich na prvom mieste a svoje osobné šťastie sa rozhodli hľadať práve takýmto spôsobom. Konajú preto hlavne tak, ako je to „rozumné“ a pre nich výhodné, pričom ignorujú a potláčajú to, k čomu ich nabáda najhlbšie vnútro.
Títo ľudia si zväčša vytyčujú určité ciele, po ktorých dosiahnutí predpokladajú, že budú šťastnými. Usilujú o peniaze, o moc, o majetky, o slávu, o kariéru a o mnohé iné podobné veci. A mnohí z nich svojich predpokladaných cieľov aj dosahujú, pričom im vôbec nevadí, že neraz bolo treba urobiť i niečo, čo nebolo dobré, spravodlivé a správne, a čo sa protivilo ich svedomiu a cíteniu.
Napriek dosiahnutiu svojich cieľov však po čase zisťujú, že predsa len naozaj šťastnými nie sú. Že im to vôbec neprinieslo to, čo očakávali. Často sa totiž je možné dopočuť o osudoch rôznych bohatých ľudí, ktorí i napriek svojmu bohatstvu nie sú šťastnými a vnútorne naplnenými. Sužujú ich depresie, dávajú sa na alkohol, na drogy, ba dokonca mnohokrát páchajú samovraždy.
Ako je to možné? Ako je možné, že človek nie je neraz schopný nájsť pravé a skutočné šťastie ani vtedy, keď je bohatý, slávny, úspešný, či vysoko postavený?
Príčina je veľmi jednoduchá. Nikto nemôže byť skutočne šťastným, ak sa vo svojom úsilí o šťastie spreneveril svojej najvnútornejšej podstate. Ak síce dosiahol vonkajších a hmotných predpokladov k šťastiu, ale za cenu toho, že nekráčal cestami cti, dobra, spravodlivosti a mravnosti. Ak teda aj dosiahol vonkajších predpokladov k šťastiu, ale za cenu popierania hlasu svojho citu a svojho svedomia, je mu to málo platné, pretože skutočne šťastným takýmto spôsobom nikdy byť nemôže.
Človek má usilovať o šťastie, avšak pravého a hlbokého osobného šťastia môže dosiahnuť iba vtedy, ak zostane vždy a v každej situácii verný svojmu svojmu prvotnému ľudskému predurčeniu. Predurčeniu k dobru!
Ak sa mu ale spreneverí a vo svojom živote začne kráčať inými cestami, než sú cesty dobra, vzďaľuje sa od toho, k čomu bol ako ľudská bytosť predurčený. A hoci by aj takýmto spôsobom dosiahol čohokoľvek, čo je z ľudského hľadiska považované za veľké a cenné, od skutočného šťastia ho to vzdiali.
V tejto jednoduchej zákonitosti je ukrytá dokonalá spravodlivosť vyššej Moci, ktorá nepripustí, aby bol naozaj šťastný ten, kto nie je dobrý a kto nekráča cestami dobra.
V poriadku, poviete si, ale v skutočnosti to predsa len funguje inak. Veď keď sa trebárs v televízii pozrieme na mnohé okázalé párty a stretnutia spoločenskej smotánky, môžeme často vidieť ľudí, o ktorých čestnosti, poctivosti a morálke sa dá prinajmenšom pochybovať. A vyzerá to, že sú šťastní, aj keď ich cesty majú neraz veľmi ďaleko od ciest dobra, cti, spravodlivosti a mravnosti.
Milí priatelia, nedajte sa klamať! Nikto z nás totiž nevidí do vnútorného života ľudí. Avšak stopercentne istými si môžeme byť v tom, že spravodlivé duchovné zákonitosti jednoducho nepripustia, aby bol skutočne šťastný ten, kto nekráča cestami dobra. A to teda reálne znamená, že každý, kto kráča inými cestami musí byť vnútorne nenaplnený, prázdny a rozorvaný. Musí svojim spôsobom vnútorne trpieť, i keď to navonok na sebe nedáva znať a snaží sa to maskovať.
To, čo teda vidíte v televízii je často iba hra na šťastie. Ide iba o vonkajšiu snahu určitých ľudí presvedčiť iných o tom, že sú šťastní. Veď predsa inak to podľa nich ani byť nemôže! Veď predsa sú mladí, zdraví, krásni, úspešní, bohatí a slávni. A to teda znamená, že musia byť nevyhnutne aj šťastní.
Avšak na šťastie sa pred očami verejnosti často iba hrajú. Je to len hra! Hra na šťastie, ktorého v skutočnosti niet! Niet, pretože ho ani byť nemôže, i keď sa o jeho existencii títo ľudia mnohokrát kŕčovite snažia presvedčiť dokonca i samých seba.
Kto totiž pozná spravodlivé zákony univerza vie, že naozaj vnútorne šťastným môže byť iba ten, kto kráča cestou vlastného predurčenia k dobrému. Iba ten, kto sa usiluje o spravodlivosť, čestnosť, ľudskosť, ohľaduplnosť a mravnosť. Iba ten, kto dbá na hlas svojho citu a svojho svedomia. Nikto iný!
http://kusvetlu.blog.cz/v spolupráci s M.Š.
