18, 19 roční chlapci a vojaci?

 Erich Maria Remarque sa preslávil týmto románom prakticky za noc. Do tej knihy pridal svoje zážitky počas prvej svetovej vojny, ktoré prežil. Podobne ako Paul, aj Erich Paul Kramer opustil školu a šiel na vojnu. Najprv to skupina mladých spolužiakov považovala za dobrodružstvo. Časom sa ukázalo, že vojna je peklo.

Autor je tým zaujímavý, že vie čitateľa vžiť do deja. Akoby sa zo mňa stal mladý Paul. A začal som prežívať všetky slasti a starosti ako on. Keď mu zomrel prvý kamarát. Ako by bolo mne? Ako by bolo vám? Keď chodíte do školy a spolužiak vám umiera. A vtedy si začnete spomínať ako ste opisovali úlohy. Ako ste sa šialene hrali na hodinách. A zrazu je mŕtvy.

Paul však príde na to, že človek si zvykne na všetko. Aj nato, že mu zomierajú najbližší opúšťajú. Umierajú. Vtedy som si položil ďalšiu otázku. Ako by asi mne bolo, keby som vedel, že spolužiaka neuvidím? Plakal by som? Určite by som sa nad tým trápil.

Zaujímavými postavami sú Kantorek a Himmelstos. Obaja akoby boli padnutí na hlavu. Kantorek svojich žiakov posiela na vojnu. Iste, že vtedy bola iná doba. Ale aj tak je choré na hlavu posielať žiakov na vojnu. Je jedno v ktorom období.

Himmelstos je zase človek, ktorý si chce stále na niekom zgustnúť. Nikdy nie je s ničím spokojný a dáva svojim podriadeným robiť práce, nad ktorými by sa i on hanbil. V zime čistiť zem, keď sneží a podobne. Jednoducho je to človek, ktorý si naberie moc. A keď môže, využíva ju. Určite i dnes nájdeme milióny takých ľudí. Nejakého šéfa, ktorý svojim podriadeným dáva robiť hocičo. Už som zažil šéfa, ktorý dával sekretárke čistiť vaňu.

Desiatnik Himmelstos je zase poriadne zbabelý. Ak sa dostane na front, už akosi stratí autoritu. Paul ho bije, kope, nadáva. Robí to preto, aby aj Himmelstos pochopil, čo je vlastne ten front. Ale ten sa bojí, nechce. Ako mu bolo dobre v kasárňach, kde mohol buzerovať koho chcel.

Ukázali sa aj Himmlestosovi nadriadení. Keď ich videl, už lietal po fronte. Bál sa ich. Takisto sa bál i svojich podriadených. Akými boli Paul, Kat, Tjaden a pod. Tí ho raz tak zbili. Keď človek číta tú časť o bitke, aj sa celkom pobaví. Ako ho dokopú. Nejde tu ani tak o fyzickú bolesť, ale o to, že ho niekto zbil. Psychický je veľmi zničený a strašne sa hanbí.

Veľmi kladnou postavou je Kat. Paulov najlepší priateľ na fronte. Je to typ človeka, ktorý sa o celú skupinu stará. Vie zohnať jedlo, vie zohnať teplo. Dá sa s ním rozprávať o všetkom. Azda preto, lebo je najstarší. Na fronte ukazuje svoju silu. Ani nie tak fyzickú ako psychickú. Na konci románu umiera a Paul to berie strašne tragicky. Ale existuje v našom srdci taký priateľ ako bol Kat?

V celej autorovej tvorbe vidíme prvky naturalizmu. Nie je tomu inak ani v jeho prvom románe, Na západe nič nové. Keď nám zobrazuje tú scénu ako sa kôň motal vo vlastných črevách. Je to síce nechutné, odporné. Lenže taká bola vojna.

Na konci zomiera aj hlavný hrdina, rozprávač Paul. Umrie v októbri 1918. Remarque je spisovateľ, ktorý necháva vo svojich dielach hrdinov umierať. Podobná kniha tejto, je z obdobia druhej svetovej vojny „Čas žitia a čas umierania.“ Ernst Graber a Paul Baumer sú akoby jedna postava a to samotný autor.

S knihou Na západe nič nové mal autor obrovský úspech. Netrval však dlho. 10.mája 1933 jeho knihy (aj Cestu Späť) spálili. Remarque zistil, že to, čo sa v Nemecku deje, určite pre neho nie je bezpečné. Preto emigroval. Najprv do Švajčiarska, potom do USA. Jeho nacisti nikdy nechytili. Chytili však jeho sestru Elfrieda. Tá skončila v koncentračnom tábore. V ňom zahynula.