Ono to je asi v každom chlapcovi, ťahá sa to s nami od detstva. Každý z nás to vníma trochu inak, ale podľa mňa veľmi citlivo. Domnievam sa, že naša láska k rytierstvu má v sebe bohatú a krásnu históriu. Veď kto by nechcel mať paloš, čo vytiahne zo skaly?
Chvíľu sa cítim ako malý chlapec, ako nejaký malý odvážlivec. Zobudil som sa a odchádzam zo svojho hradu. Kráčam po listoch a po blate. Vietor mi strapatí moje vlasy. Poberiem sa k stromom a uvidím môjho vzácneho druida, pripravuje akýsi nápoj a zasväcuje ma mágii. Druidi sú z rodu stromov a všetko v lese počujú. Dokonca aj orlov, ktorí ma učia lietať a hovoria mi, aby som sa nebál smrti. Prichádza aj človek, majúci rod orlov. Usmeje sa na mňa placho a hovorí, „Zachrániť môžeš iba tú ženu, ktorá si nevie predstaviť lásku. Iba tú, ktorá si teba pod tou láskou dokáže predstaviť."
Potom sa poberiem ďalej, stretnem vlkov sediacich pri ohni. Vlci si v sebe nesú odvahu. Dokonca aj v Piesni o Nibelungoch sa píše o vlkoch. Vraj ho zbrojnoši jedli, aby nabrali silu. Ale to nevedia, že vlčia sila nie je v ich mäse? Ich sila je v duši. Ja si myslím, že každý odvážny človek má vlčiu kožu.
Poberiem sa ďalej, tam kdesi hlbšie do lesa. Prichádza ona, vonia po mäte, orechu a nehe. Usmieva sa na mňa svojim pohľadom, patriacim iba mne. Ona vlastne ani nevie, že som rytier. Myslí si o mne, že som čarodejník a to preto, lebo som ju niekedy zachránil mágiou. Skrátka a dobre, zamiloval som sa do nej. Vlastne, bola to ona, čo mi prvýkrát ukázala mágiu. „Mágia nie je ani dobro, ani zlo. Je tu len jej použitie." Keď som sa s ňou prvýkrát stretol, obaja sme obdivovali havrana. Havran rozťahoval krídla a letel preč. Obaja sme sedeli pri sviečke a študovali mágiu. Zaklínadlá nám nešli a havran nám povedal, „Never more". Vtedy sme do mágie dali srdce a obaja sme ju začali milovať. Začali sme tak nejako milovať aj seba. Povedala mi, že mágia nie je o tom, že si prečítame nejaké slová v knihách, ale o tom, že ju musím cítiť.
Spolu s ňou beháme po lúke, bosí, držiac sa za ruku. Obliekame sa do púpavy, pijeme šalviu a bozkávame sa nezábudkami. Beháme lúkou, na ktorej som nikdy nebol, ale vďaka nej si ju viem predstaviť. Navštívime starého priateľa kováča. Jeho popálené ruky a spotená tvár zo seba vyžaruje úsmev. To sa však nedá povedať o nejakej pyšnej princeznej, vychádzajúc z jeho domu. Čertí sa a zlostí. Preklína kováča ako som ešte nikoho nepočul, nenávidí ho a hádže po ňom vidly. Potom odíde preč a ja sa pýtam kováča. „Čo sa tu stalo?" Kováč, kývajúci rukou sa chechce. „Ale. Vraj sa zamilovala do niekoho, on do nej a potom si našla niekoho iného a ten prvý to akosi nechce akceptovať a zmenil svoje správanie. Čo sa mu preboha mohlo stať, že zmenil správanie? Dostal lepru?" Rehlíme sa a ja sa tvárim svojsky, milo, ale svojsky.
Ale radšej odchádzam s čarodejnicou preč. Pozerám sa jej pod púpavovú sukňu a zachádzame do skaly za drakom. Drak ešte spí svojim spánkom a my sa k nemu pridáme.
Bude skoro 6 hodín ráno, Slnko už vstrkuje svoje lúče. Možno bude pekný deň a možno sa aj stromy rozkvitnú do krásy. Keď sa tak pozerám na pomaly zobudené sa mesto, uvedomujem si, že vďaka nemu a tým stromom budem navždy chlapec. No a pochopiteľne aj kvôli tej nezbednej púpavovej čarodejnici. Nastáva nový deň a ja vrážam svoj meč opäť do skaly.
Zdroje obrázkov:
< http://cinemafique.files.wordpress.com/2009/07/excalibur.jpg> [cit. 2010-04-20]
<http://ebooks.adelaide.edu.au/t/tennyson/alfred/idylls/rhead/rheadll.jpg> [cit. 2010-04-20]
