Mal som španielčinu rád, vlastne aj španielčinárku. Je síce pravda, že ja som svoju lásku dával najavo zvláštnym spôsobom.
Nebudem však písať o tom, čo som na španielčine vystrájal, lebo faktom je, že som sa neučil. A keď tento článok číta moja španielčinárka z gymnázia, chechce sa a spomína na to ako som sa stále hral na martýra a neučil sa nič.
Prečo ale o tom píšem? Jedného dňa sme mali hablar o Slovensku. Teda čo je pre Slovensko typické. Nebudem ironický, ani sarkastický, ani sa nebudem vysmievať národovcom, ani nikomu. (Chráň boh, že v našej vlasti nejaký agresívny nacionalista jestvuje.)Pýtam sa však, čo je typické na Slovensku.
Ja viem, nie som ten pravý, čo sa to pýta. Nedržím si ruku na srdci, keď hrajú národnú hymnu. (To si radšej nechám pre nejakú devu.) Nemaľujem si gambu troma farbami, ani sa nesnažím s cudzincom rozprávať po slovensky silou mocou.
Tak teda, čo je typické na Slovensku? Neviem odpovedať jednoslovne. Každý začne s Tatrami, bryndzovými haluškami, Váhom a ja neviem čím, ale mne sa to zdá divne. Tatry sú nádherne, ale bol som tam dvakrát. Bolo tam síce úžasné, ale nebol to ten typický domov. Stromy tam nevoňali rovnako ako tie, pri ktorých som sa učil dýchať.
Váh mi je zvláštny. Pamätám si ako som sa v máji vracal zo Strečna, pozeral som na rieku, ktorú opaľovalo Slnko. A tak som si všimol seba ako držím jedno dievča za ruku, dýchame seno a kúpeme sa vo Váhu. Vraj sa Váh stáva riekou Slovákov, ale je to aj rieka, v ktorej žije drak. Je to rieka, do ktorej vplávali telá Margity a Besnej.
A čo bryndzové halušky? No mám ich rád, tak normálne. Nemôžem povedať, že je to moje najobľúbenejšie jedlo
Mám rád naše stromy, lúky. Občas sa pozerám vo svojej hlave na to ako sedím kdesi na kopci, ja neviem, vo Volovských, či Slanských vrchoch, natrhám si čakanky, ktoré odovzdám dievčati v sukni. Mám rád nazbierané obilie, s ktorých si napečiem posúchy, pampúchy. Potom príde Pampúšik, zamkne si ma do pitvora a rozpráva mi o všeličom.
Čo je však typické pre Slovensko? Ja teda neviem, čo je typické pre Slovensko, ale viem čo je typické pre mňa zo Slovenska:
Odchod zo školy popri Toryse, zostrojiť si plť a ísť ňou domov.
Túlať sa na Slanský hrad pešo zo Skároša s dievčaťom, odtrhnúť jej nejaký kvet a zapliesť jej ho do vlasov. A nech je pre mňa za mňa odkiaľ chce.
Bicyklovať na Jahodnú so svojim verným priateľom, potom sa zastavíme kdesi na kofole a rozprávame sa ako keby sme sa nevideli celý život.
Vziať si Pavla Dobšinského, čítať ho a učiť sa tú jeho nádhernú slovenčinu. Milujem jeho jazyk, jeho príbehy. To je niečo, čo nám môže celý svet závidieť. Našu ľudovú slovesnosť. Naše pranostiky, povesti, naše murované domce, plné údenými klobásami, kyslými uhorkami a škvarkovými plackami.
Ak je niečo, v čom sme výnimočný, je to naša ľudová slovesnosť. Nie naše milión ročné trápenie, ktorý žiaden iný národ nikde nemal.
Bratislavský šašo z Devína, Dvanásti múdri starci v Bratislave, Čert v Hrone, Sitnianski rytieri, Bytčiansky drak, Margita a Besná, Košický kat, Starý ovčiak spod Spišského hradu, Čert v Starej Ľubovni, Statočná Sabina, Jahodový kráľ pri Prešove, Forgáčovský hrad a jeho krásna panna. Bože, koľko je toho mnoho.
Mám chuť pustiť si gramofón a počuť nejakú starú rozprávku. Nech je z pera Pavla Dobšinského alebo z batoha Mateja Hrebendu. Pretože oni dvaja budú pre mňa znamenať symbol lásky k národu. Zaslúžili sa o to, aby sa nezabudlo na to najdôležitejšie posolstvo. Dokázať ľuďom, aby sa na nás nezabudlo.
Nikdy som sa necítil byť vlastencom, dokazovať si lásku k vlasti ako keby bola moja a len moja. Mám rád našu krajinu, naše zvyky, našu ľudovú tvorbu, aj našu literatúru. Ale nikdy sa zo mňa nestane prostitútka na ulici, zneužívajúc a predávajúca národ, z ktorého pochádzam. Aj keby som ňou chcel byť, musel by som sa o to miesto deliť a to ja hrozne nerád.
Zdroje obrázkov:
<http://livestyle.szm.com/fg/fg2/aimg28.jpg> [cit. 2010-06-30]
<http://www.obnova.sk/modules.php?name=Forums&file=viewtopic&p=22019> [cit. 2010-06-30]
