Úprimne sa priznám, že behať po kníhkupectvách a antikvariátoch sa mi nechce, resp. nie je to hlavná náplň môjho pracovného, či voľného času. Ale keďže som už niektoré navštívil, dovoľte mi teda, aby som vám úprimne priniesol svoje hodnotiace stanovisko. Lebo jedna vec mi je trošku nejasná, možno mi na ňu dokážete odpovedať vy.
Ak mám porovnať antikvariáty a kníhkupectvá, je na nich niekoľko rozdielov. Napríklad, že v antikvariáte sa dajú zohnať knihy, ktoré by ste nenašli nikde na svete. Párkrát sa mi to stalo, idem po antikvariáte a zrazu mi do očí udrie niekto, kto dlho nevyšiel. Hoci je tá kniha z roku 1967, čo znamená, že nemá nejaký prekrásny obal, ale to nevadí. Horšie je to, že ľudia niečo také vnímajú inak. „Vy ste také veľké, obrovské, super, pompézne, kolosálne, božské, magické, mýtické, tajomné, zasnené kníhkupectvo! Nemáte prosím Vás Jiřího Wolkra?"
Je logické, že Wolkrova poézia je očiam, ušiam a srdcu lahodiaca, preto ju ľudia potrebujú mať doma ako vlastného súrodenca. Čiže kníhkupectvá ich veľmi nebudú mať a potom zákazník kričí, plače, reve, vrieska, skrátka prežíva najkrajšie obdobie svojho života. Písať o tom, že kvantita nie je kvalita, alebo o tom, že ak je kníhkupectvo veľké, ešte nemusí byť literárne je asi taká novinka ako keby som písal, že ak chceme nastúpiť do MHD, potrebujeme si kúpiť lístok.
Ďalším rozdielom a tým najpodstatnejším je aj to, čo sa kde predáva. Nie, nebudeme sa tu baviť o obchodníkoch, ani o tom, že čo je na trhu, to letí a tak. Takisto tu nebudem dávať nejaké rady, ako robiť SWOT, či PEST analýzy. Ani písať o tom, že ak chcem predávať tovar, že by sme si mohli spraviť nejaký prieskum, aký tovar ponúkať. Veď načo sú internetové stránky? Každý má siahodlhé reči o Webe 2.0, že ako nám pomáha v informačnej revolúcii, ale najviac web 2.0 využívajú ľudia, ktorí si potrebujú riešiť komplexy namiesto pobytu v blázinci.
Keď som hovoril o predajnosti medzi kníhkupectvom a antikvariátom. Je podstatné, že kníhkupectvá predávajú to, čo ide na trhu. Áno, to im nezazlievam, veď každý obchod nejako tak funguje. To máte ako potraviny. Skúsenostne vieme, že rožky a chlieb ľuďom chutí, preto sa budú predávať. (Teda pokiaľ tam namiesto múky nedáme otravu na potkany.) Otázne je, či knihy majú takú hodnotu ako rožky?
Ja viem, porovnávať rožky s knihou je zvrátené. Ale teraz dám ešte zvrátenejšiu otázku. Čo keby sa v kníhkupectve predávali rožky? No to si už musíte myslieť o mne, že som minimálne polodebil. Ale čo ak takto nerozmýšľam a neporovnávam len ja?
Ostatne, keď sa prechádzate po kníhkupectve, vidíte len knihy? Sú tam hračky pre deti, darčekové vankúše a ja neviem ešte aké veci. Dajme tomu, že som veľký vlastenec a milovník našej histórie. Hľadám dielo Šenk pálenečný a prechádzam sa po obchode. Prídem za predavačkou a spýtam sa, či náhodou nemajú to dielo. Ona mi namiesto toho navrhne nejaký voňavý vankúšik pre nejakú nežnú partnerku. Keďže ja som pravý vlastenec a jediná partnerka je moja rodná vlasť, je logické, že ja mám iné priority ako voňavé vankúšiky s medvedíkom.
Očividne človek, ktorý riadi tovar v takom obchode, má veľkú úctu k literatúre ako takej. Je veľmi inteligentný, múdry a vzdelaný a ešte k tomu má k tomu hlavne vzťah.
Je to zvláštne, ale sú kníhkupectvá, v ktorých človek zoženie skôr lístky na MHD, či prihlášku na vysokú školu ako Tajovského poviedku Žliebky.
Ja neviem ako vy, ale radšej by som žil v predstave kníhkupectiev z tých z Nekonečného príbehu ako pri predstave guľášového obchodu.
Zdroje obrázkov:
<http://qugrainne.files.wordpress.com/2008/04/librarian.jpg> [cit. 2010-06-14]
<http://zlatyfond.sme.sk/galeria/autor/70/tajovsky.main.jpg > [cit. 2010-06-14]
