písané v januári 2026
Arogancia nie je zlo a už vôbec to nie je sila. Naopak, ide o slabosť. Často ide o skrytú zbabelosť, ktorou sa maskuje pripustenie, že na niečo nemám. Alebo, že som zlyhal. Prípadne, že som niečo ani nezačal. Preto si schválne hľadám obete, ktoré viem, že dorazím a na chvíľku sa cítim, že to nie je až také zlé.
Je to podobné ako s alkoholom. Keď pijem, viem, že si ubližujem, ale aspoň chvíľu necítim to zlo a nenávisť v sebe. A sám som niekde presvedčený, že nemám odvahu to zmeniť. Ide o cynizmus, kde pochovávam všetko ľudské. Vo vnútri. A platí to pre oba prípady.
Preto sa začne prejavovať agresivita. Tento príbeh by nevznikol, pokiaľ by som nemal nádchu. Kašlem, kýcham, soplím a všetko ma štípe. (Cesnak, zázvor, baza, lipa, všeličo.) A hašlerky.
Keď som zistil, že mám nádchu, začal som do seba pchať hašlerky. Za pár minút som začal ešte viac sopliť, tieklo mi z očí a necítil som sa veľmi dobre. Nadobudol som pocit, že išlo o agresívnu reakciu vírusu, ktorý sa začal báť. Napíšem vám príbeh o zbabelcovi, ktorý bol agresívny. Pretože arogantný človek je tiež agresívny a bojí sa.
Začalo sa to v jednej firme. Žena mala 25 rokov a začala sa naťahovať s kolegom. Hrali slovný ping pong, písali si SMS-ky a stále sa na neho tešila. Skoro každý večer si napísali, a tak sa z nevinného flirtovania, naťahovania a neustáleho doberania stalo niečo ako tradícia. Nevedela sa dočkať, kým si nenájde príležitosť, aby mu kontrovala. Ani sa nijako nezamýšľala, prečo ju ešte nevzal niekam von, ale zrejme chcel pomaly, opatrne a citlivo.
Jedného dňa išla po Kováčskej ulici a on vychádzal z Cuba Libre. A ona mala strašnú chuť ho ošpliechať vodou alebo sa mu hrabať vo vlasoch. On chytil nejakú ženu za ruku a šiel pomaly. Div neomdlela a všetko sa jej zrútilo. Teraz už mala odpovede na otázky, prečo ju nevezme na pivo, kávu alebo prečo spolu nejdú do ZOO, na výlet alebo na zmrzlinu.
On jej týmto činom vzal časť identity. Bol to silný šok, taký, kde ani emócie nepomáhajú. Ale tie časom prišli. Aj napriek tomu všetkému čakala na smsku večer, že jej napíše. Čokoľvek, nejakú správu, vysvetlenie alebo len to, že to nič nebolo. A on nenapísal. Plakala a preklínala celý svet. A ešte s ním musela chodiť do práce.
Zmena práce nie je proces, ako v amerických filmoch, že buchnem po stole a už ma nájdu v inej firme. Nevedela, čo robiť a bola smutná. Zavrela sa do seba. Keď sa v práci stretli, obaja odvrátili pohľady a ju to bolelo. To mu nestojím ani za vysvetlenie? Ale to ešte nebolo všetko.
Písali spolu nejaký kód v Pythone, kde on sa viacmenej viezol, veď ani nevedel, čo znamená to prvé import. Keď sa ešte naťahovali, písala mu cez kód narážky, schválne robila chyby, aby to po nej opravil, ale potom to bol suchý kód. A potom jej aj dochádzalo, že on tým chybám a narážkam v kóde nerozumie. (Nevedel ani základné veci, aby som to zjednodušil.)
Na nejakej porade sa šéf spýtal, ako sú na tom.
„Nemám na to čas. Robili sme so ženou na decku a teraz je tehotná. Ale pochybujem, že máte niekoho, kto by bol schopný to spraviť,“ povedal a snažil sa byť vtipný. Zasmial sa on a vlastne sa smial len on.
Bolelo to. Veľmi. Bolo to ďaleko horšie ako to chytenie za ruku. Sedela ako prikovaná a nechcela nad tým premýšľať. Šéf na ňu bľačal, ale ona ho neregistrovala. Stále musela myslieť, že keď jej písal smsku o tom, ako sa na ňu teší, a že, nech si vezme sukňu, že on bude aspoň sukničkár, tak sa potom šiel milovať s vlastnou ženou.
Veľmi rád by som bol, keby v tomto ľudskom príbehu vystupoval môj rys. Hoci to by príbeh hneď skončil na traumatológii s nevinným výrazom mačiatka a roztrhaným všetkým možným dotyčného jedinca.
Ten kód v Pythone dali písať niekomu inému, pretože ich tlačil čas. Nikto o ňom nič nevedel, iba to, že nosí mikinu Detroit Red Wings a ľudia ho majú radi. A vraj na kódy samozvaných seniorov reagoval nejakými hláškami. „Super kód, ešte viac takých a uverím, že ľuďom v 15 rokoch narastú krídla!”
Behával pomaly a miloval vlaky. Sníval o nadzemke v Košiciach a neznášal metro.
Žena onemela. Psychicky. Nemala na nič chuť, bola bez duše. Plakala. Nevedela, komu to má povedať. Trvalo to asi 5 rokov. Stiahla sa, tešila sa aspoň z toho, že nemusí byť s ním denno-denne a cítiť na sebe tie pohľady „Čo som mal robiť?”
A potom, keď bola po tridsiatke, prišlo to. „Kedy budeš mať deti? Veď rob niečo!“ a všetky tieto útoky. Je to zvláštne. Človek paralyzovaný počúva o tom, že prečo je neschopný. Na to sa hodí legendárna veta Jaroslava Haška: „Vidíme-li například, že někomu elektrika uřízla obě nohy, nesmíme se mu vysmívat a ptát se ho, čím teď bude hrát fotbal!”
Raz tak sedela na obede sama a sadol si k nej chalan, čo nosil mikinu Detroit Red Wings. Ospravedlnil sa, že všade už je obsadené a ona povedala, že ok. Zoznámili sa a pri ňom sedel jeho kamarát.
„Počuj, chcem sa ťa stále niečo opýtať, ale je mi to také blbé,“ spýtal sa ho.
„Ted Lindsay je odpoveď,“ usmial sa na neho, pretože vedel, že sa ho chce spýtať na Detroit.
Po dlhom čase sa v nej niečo pohlo. Kedysi jej otec sledoval hokej a poznal všetky trofeje, čo NHL dáva a meno Lindsay jej niečo hovorilo. Niečo pozitívne.
„Kto to bol?“ nedalo to jeho kamarátovi a ona tiež spozorovala. Všimol si to a trochu sa začervenal.
