„Ted Lindsay hral hokej v 50. rokoch za Detroit. V dobe, keď hráči, ktorí sa zranili, mali proste smolu. A tak založil NHLPA, čiže hráčsku asociáciu. A zaplatil za to krutú daň. Pretože ho vyhodili z Detroitu a hral v Chicagu Black Hawks, ktoré nehralo tak dobre,“ povedal a rozhovoril sa o Detroite. (Jeho obľúbená téma.)
„Čaute developeri, takú ženu som dnes videl,“ začal slintať a nahlas sa smiať. Bol to prirodzene náš odvážny Python developer.
„Fascinujúci príbeh. Dúfam, že čoskoro skončí,“ povedal chalan v mikine Detroit Red Wings, kanec záhadne stíchol. Ona ani nevedela prečo, a usmiala sa.
„Ale dúfam, že máte ženy a robíte deti! Tu sa pozrite na ňu, má po tridsiatke, o chvíľu má 40 a žiaden chlap. Však má najvyšší čas,“ a zasa sa začal smiať. Ju to bolelo. Ale naučila sa nijako nereagovať. Klasický scenár, keď sa nebudem brániť, nebudú útočiť.
„Ja chodím behávať okolo cintorína. Stretol som hrobára a pýtal sa ma na teba,“ začal obľúbenec Teda Lindsaya. „Kanec” zamyslene hľadel a lovil odpoveď.
„Vraj máš najvyšší čas,“ usmial sa na neho a opäť bol ticho. Toto už nebol Ted Lindsay, ktorý sa bije za práva hráčov. To bol bitkár Terrible Ted, ktorý mu šiel rozbiť hubu.
„No, mne tu akosi prestalo chutiť,“ povedal kanec a bol celý čas ticho. Potom zízal na ženské zadky a niečo si rozprával sám pre seba. A ušiel. Ako pravý zbabelec.
„Mali sme mu naliať preháňadlo do polievky,“ povedal kamarát milovníka Detroitu a všetci sa smiali.
„Chcete ísť na kávu? Aspoň poriešime ten Docker,“ povedal to nahlas a všetci traja šli. Ona ani sama netušila, prečo a ani to nebrala ako pozvanie na kávu, ale tešila sa. A asi najviac z toho, že človek, čo jej ublížil, dostal na frak.
A tak sa z kávy stala ďalšia káva a bolo ich viac. Potom začali chodiť na pivo tam niekde k električke a rozprávali sa o všeličom. Nikdy to chalan s mikinou Detroitu nepovedal nahlas, ale tušil, že žena s tým bláznom niečo mala, o čom sa bála rozprávať. Nechal to však tak.
O niekoľko mesiacov pracovali na projekte, kde sa ukázalo, že „kanec“ nevie nič. Iba mať kecy o ničom. A útočil. Smial sa z ľudí, že nepíšu v príkazovom riadku, smial sa, ako kopírujú súbory a bol dôležitý.
„No chápete to, oni používajú scp a nie ftp. Koľká nehoráznosť!“ kričal o dušu a smial sa na tom. Teatrálne sa pri tom zahrabal vo vlasoch akoby práve prednášal o fotoelektrickom jave a Albert Einstein by si zúrivo písal poznámky.
Každý bol ticho, pretože juniorov sa to dotklo a nevedeli sa ešte brániť a ostatní seniori boli ticho, pretože mali s ním skúsenosti, ako ich podrazil alebo napísal email zákazníkom o práci, ktorú robili oni. (Šarmantný človek.)
„Môžem poprosiť o vysvetlenie, pretože ja tomu nerozumiem. Alebo inak, ako to myslíš?“ spýtal sa chalan s mikinou Detroitu Red Wings a cítil na sebe pohľady vystrašených ľudí.
„No veď scp je scp a ftp je ftp,“ začal kuckať a po tichu rozprávať a smiať sa.
„Výborne, asi napíšem do Cernu, aby to s tebou skonzultovali, pretože ani ich terminál nie je taký presný. Ja len, ako to mení spracovanie nášho projektu, keď je to webová appka a všetko sa rieši cez https,“ povedal mu a pozeral sa mu do očí. „Kanec“ padol očami dole a v duchu sa modlil, aby už schôdza skončila. Sarkazmus ohľadom Cernu bolel.
Prešlo sa na inú tému a „kanec“ sa upokojil. Ale dlho mu to netrvalo.
„Mňa by naozaj zaujímalo, čo bolo smiešne na tom, že niekto inak kopíruje súbory ako ty,“ opäť udrel. Technikou opakovanej platne. Už bol ticho a pozeral sa na hodinky, aby to čo najskôr skončilo.
„Mohli sme sa vrátiť k téme? Celkom nás tlačí čas a sú dôležitejšie veci,“ začal manažér.
„Ja si myslím, že toto je dôležitejšie. Aký je teda rozdiel medzi ftp a scp?“ spýtal sa ho opäť milovník Teda Lindsaya. „Kanec” sľuboval Bohu čokoľvek, aby sa schôdza čoskoro skončila.
„Čo je na tom dôležité? Prepáč, ale ak si si nevšimol, zajtra máme prezentáciu pred zákazníkom a ty sa ho pýtaš nezmysly,“ rázne načal manažér.
„Ja to vysvetlím. Tak si poriadne sadni, drahý expert na všetko a počúvaj. Meráš si tu vtáka na základe protokolov, ktoré sa ani nepoužívajú v našom projekte. Čiže si aspoň niečo naštuduj k tomu, s čím robíš. Neustále podkopávaš autoritu, zhadzuješ odbornosť a sám si sa zmohol len na nemiestne, oplzlé a nechutné vtipy. Cítiš sa na tri minúty, že si nadradený, arogantný a nedotknuteľný.
Vytváraš atmosféru, ktorá je toxická a nedá sa tu pri tebe dýchať. Černobyľ je oproti tebe Deň zeme. Nepáči sa mi to a nebudem tolerovať tvoje ego výbuchy!“ skríkol a mal na sebe nalepených niekoľko očí. Všetci chceli jedno. Aby neprestával. Konečne niekto toho blázna uzemnil a dotyčný jedinec sa nezmohol na nič. A niekde v kúte sa dievčatko, ktoré by sa najradšej pod zem prepadlo, usmievalo. Konečne.
Manažér sa na neho pozeral nechápavým pohľadom a bolo ticho.
„Ešte niečo dokončím. Ja nie som zodpovedný za to, v akom stave sa to predá a čo sa komu bude vysvetľovať. Ja som žiadne zmluvy nepodpísal, ale ešte jedna poznámka. Poviem svojmu šéfovi, že si tu mnoho vecí musím zohnať, nespolupracuje sa tu so mnou. Keď chcem info, oplzlý kolega sa tvári, akoby som bol poludnica a chcem mu ukradnúť deti. Keď napíšem nejaký kód, neustále ho musí prerábať, hoci rozumie tomu asi ako ja operácii mozgu. Čiže požiadam o zmenu projektu, pretože nebudem pracovať niekde, kde je mobbing a znehodnotenie práce na prvom mieste. Majte sa!” povedal a odišiel.
Nikto sa nezmohol ani na to typicky trápne, že veď my sa porozprávame a bude dobre a iné bludy. Kanec bol v akomsi tranze. Pozeral do zeme, srdce mu bilo ako po maratóne a modlil sa, nech sa mu niečo stane.
Projekt bol fraškou a zákazník im dal pokutu.
O pár dní prišla za ním, keď šiel po chodbe a hľadela na neho.
„Ďakujem,“ nesmelo povedala.
„Za čo?“ spýtal sa jej úplne nechápavo. A ona išla ďalej. Všimla si však, že sa na ňu pozrel.
Kráčala po chodbe hanblivo, cítila, že sa červená a vedela, že sa možno aj pod zem prepadne.
„Za to, že pôjdeš so mnou na kávu,“ povedala nahlas a on neskrýval úsmev.
„Mám dokonca aj tému,“ usmiala sa.
„Paul Coffey, to sa hodí ku káve. Aj k Detroitu, nie?“ potichu doplnila a on sa rozosmial.
„Hodí. A možno to je aj téma pre teba. Celkom symbolická,“ usmial sa na ňu a šli.
„Ako to myslíš?” zapýrila sa.
„Veď to dobre vieš! A dám si latte bez mlieka. Je po dvanástej,” usmial sa jej a v nej sa opäť roziskril pocit radosti. Veľmi sa musela premáhať, aby mu nekontrovala o tom, že nie sú v Taliansku, ale zvládla to. (Ale za to latte bez mlieka, to mu vrátim, hovorila si.)
Asi čakáte príbeh o tom, že „kanca“ vyhodili alebo, že sa zmenil. Nevyhodili. A nezmenil sa. Narcisi sa nemenia. O pár mesiacov písal ďalšej kolegyni smsky o tom, ako sa teší na jej kolená a aké neuveriteľné veci dokáže v editore Vim.
„Ako to, že tam nevystupujem?“ spýtal sa ma rys.
„A chceš tam vystupovať?” spýtal som sa ho provokatívne.
Rys si namočil pazúr do kalamáru a začal písať v mojej osobe.
O pár mesiacov sme boli s dievčatkom so zápalkami niekde v kaviarni a prišiel ten blázon.
„Ty máš také pekné náušničky,” usmial sa a chcel ísť bližšie. Hľadal hranice, kedy sa jej dotkne.
Pozerala sa na mňa pohľadom, akoby hľadala podporu, a našla ju. Rys s líškou sa na ňu v tichosti pozerali a pomaly chceli vyštartovať.
„Počúvaj ma, drahý môj,” začala.
„Vieš, čo mi na tebe naozaj nechýbalo?” pozrela sa mu do očí a jeho to odzbrojilo. Doslova lapal po dychu a to už rys iskril očami, ale líška ho ešte držala.
„Tieto tvoje sračky!” vykríkla na celú kaviareň. Samú seba prekvapila.
Potom vstal a urazene nadávajúc odišiel.
„Ako Gordie Howe, ten tiež nezabúdal!” poznamenal rys, dopísal, ľahol si na posteľ a tváril sa, že spí.
Ale ešte stihol čosi poznamenať.
„Roztrhanie ega je ešte horšie ako roztrhať niekomu ksicht!” zakončil.
