Štyria škriatkovia reprezentujú ročné obdobia, každý po svojom. Jeden z nich má doma obrovskú perinu zo snehu. Zakrýva sa ňou pri spánku, líže ľadovú lízanku. Tú našiel kdesi pri vodopáde. Keď plače, slzy sa menia na ľad, alebo na cencúle. Pamätáte si na to ako ste olizovali cencúle? Ja áno, hlavne, keď som potom dostal zápal pľúc.
Ďalší škriatok je škriatok jarný. Lúky plné púpav, z ktorých si dievčatá pletú vence. Nečudo, že ich potom púpavami nazývame, veď sú ako tie rozkvitnuté lúky. Jar je aj plná výletov do lesa, kde sa človek nadýcha bukov, borovíc, jedlí a možno aj smrekovcov. No a hlavne, jar je čas, keď vybehnem s dievčatami niekam na lúku, spolu si trháme kvety, čítame Wolkra a jeme slané rožky. Alebo sedíme s chlapcami pri pive, napríklad taký Braník je na jar ako stvorený a rozprávame sa o prvých láskach. A niekde tam, pri nás je jarný škriatok, hrá nám kúzelnú melódiu a my ho cítime.
Letný škriatok odpočíva vo svojom kresle, vyzerá ako námorník na lodi. Nádherné obdobie, prechádzky do noci, vraciame sa domov ako Popolušky. Je to obdobie túlania, výletov, pozeraním na hviezdy. A letný škriatok leží pri nás a díva sa na nejaké súhvezdie. Rozprávame si príbeh o Orionovi, alebo o Síriusovi. Škriatok nám vždy donesie niečo, čo nás zahreje. Napríklad spíte pri ohni a je vám zima. Keď ho nik nevidí, on sa poberie do lesa a prihodí do ohňa nejaké to drevo. A takisto je to čas kúpania, hlavne v noci, keď vás nikto nevidí. Ja neviem, kde sa to v človeku berie, ale keď je noc, nehanbí sa toľko ako cez deň.
A čo jesenný škriatok? Určite je naobliekaný, má na seba flanelovú košeľu, v jednej ruke jablko a v druhej dáždnik. Pozýva nás do svojho domcu na horúci čaj. Jeho domček je útulný, cítite sa v ňom ako keby ste vošli niekam do Benkovho, alebo Ladovho obrazu. To máte ako keby ste cestovali vo vlaku, pili šálku šípkového čaju a vidíte ako sa s domčekov kúri. Čím vystupuje väčší dym, tým viac sa tí ľudia majú radi. Okrem čaju sa napchávate korenistou polievkou, lebo nie je nič lepšie ako sa v jeseni zohriať nejakou polievkou. No a v tom vlaku je rušňovodič jesenný škriatok.
Toto všetko dokázal do svojej knihy dať Ján Uličiansky. Dokázal v nej vytvoriť pocity, ktoré si nesieme svojim životom ako lovci nôž za opaskom. Je neuveriteľné, čo všetko dokáže príroda s človekom, ako ho dokáže potešiť, pohladiť, ale aj zarmútiť. No a o tom je tá kniha z tej pocitovej stránky.
Keďže ide o rozprávku, je pochopiteľné, že to bude mať príbeh. Štyria škriatkovia sú teda patrónmi ročných období a každý je zodpovedný. Okrem jedného, ktorý sa nedokáže rozlúčiť s obľúbenou melódiou.
Potom je tam ešte víla. Malé dievčatko, v ktorom som našiel dievča, čo som vílou nazval. Jeden zo štvorice bratov vílu ľúbi, dáva jej pocit bezpečia. Víla nesie v sebe mnoho jemného, nežného a trochu pripomína prvú lásku. Je to také malé dievča, ktoré treba chytiť za ruku, dávať na ňu pozor a dávať jej ten pocit, že pre ňu tu budete vždy. Ale v skutočnosti je to ona, čo na vás dáva pozor a chráni vás pred všakovakými beštiami, strašidlami a inými lapáliami.
Čo by to bola za rozprávku, keby nemala zlú postavu? Ale o nej vám nepíšem, o nej si prečítajte. Takisto vám nenapíšem o starom dube, len vám napíšem, že po prečítaní rozprávky budete chcieť objať dub a možno si s nim aj poplačete. Nespomeniem ani hraciu skrinku, bez ktorej by kniha nebola tak nádherne lyrická. Ale to len preto, aby som vám nespomenul to najkrajšie.
Kniha je veľmi milá, možno je ideálna pre deti. Ja neviem, to už je na každom dieťati, či chce škriatkov a víly. Uličianský dokázal postaviť príbeh do sveta pranostík, ľudového folklóru, vložil doň fantáziu a na čitateľovi nechal to najkrajšie, čo mohol. Nechal mu priestor na jeho sny, putovanie, spomienky, radosti. Takisto cítiť v knihe aj trošku poučenia, alebo takej tej rozprávkovej filozofie, bez ktorej by rozprávky neboli rozprávkami.
Je to nádherné preniknutie do sveta, keď bol ešte človek dieťaťom a veril na všetky nadprirodzené bytosti. Miloval svet víl, škriatkov a všetkého medzi tým. Myslím, že vďaka knihe dokážeme deťom dopriať ich vlastné rozprávkové svety.
Spolu s Erikom Grochom a Gabrielou Futovou sa Ján Uličiansky dostal do duše malého dieťaťa, túžiacom po poriadnom objatí. S Erikom Grochom má spoločnú tú lyrickosť. Prečítajte si Píšťalkára a potom túto rozprávku a budete počuť hlasy píšťalky, harfy a ešte k tomu aj vlastnú hudbu. No a s Gabrielou Futovou? S ňou má spoločné vžitie sa do vnútra malého dievčatka, ktoré potrebuje škrtnúť zápalkou, aby bolo šťastné.
Knihu nájdete prakticky všade, keďže vyšla vo štvrtok.
Bibliografický odkaz:
ULIČIANSKY, J. 2010. Štyria škriatkovia a víla. Bratislava : Prefekt, 2010. 40 s. ISBN 9788080464486.
Zdroj obrázkov:
<http://www.martinus.sk/data/tovar/_m/79/m79494.jpg> [cit. 2010-02-01]
<http://www.jimmyjanesays.com/sketchblog/goblin_beard.jpg > [cit. 2010-02-01]
Venujem Miške.
