Ja si predstavím to nemotorné, staré, smutné a unavené strašidlo, čo behá po Canterville. Sedím v zámku, v hradnej knižnici, čo má milión tajných vchodov a čítam si niečo pekné. Pritom pijem horúce kakao a pozerám sa ako vonku sneží. Počúvam ako pukajú polená v krbe. Ako tak čítam, zažijem sa do deja a všetko v knižnici ožije. Rytier, ktorý knižnicu chráni. Dokonca má na svojom erbe aj knihu ako ochranca knižnice. No nie je to nik iný ako Oscar Wilde, ten, čo knižnicu, ale hlavne príbeh o Cantervillskom strašidlu napísal. Okrem rytiera sa v knižnici otvoria dvere a priletí starý duch. Otvorí si knihu, šmarí mi ju na stôl a ja ju mám čítať. Vraj je to príbeh z jeho čias, kedy ho zaklial nejaký čarodejník a mám si na neho dať pozor. Po prečítaní sa pousmejem, ten čarodejník je aj tak dávno zakliaty, lebo bol hlúpy.
Alebo ďalšia predstava knižnice. Opäť som v Anglicku, ale v Londýne. Našťastie moja noha nevkročila na Jacob's Island, ale kdesi do starého domu. V nej sedí starý chemik, pri sviečke číta si knihu. Je nešťastný, ale slávny. Uznávaná osobnosť vtedajšieho Anglicka, ale cítiť na jeho očiach smútok. Človek unavený na smrť, pozerá sa na svoje odborné spisy, čo všetko dokázal nazbierať, napísať. No ono ho to nenapĺňa. Akoby povedal klasik, človek chce žiť, ale chce, aby jeho život stal za to. Prídem k nemu, podám mu pomocnú ruku a vtiahnem ho do knižnice. Je v nej mnoho starých, zaprášených, zožltnutých papierov. Máme obaja so sebou petrolejovú lampu a hľadáme niečo pekné. Niečo, čo ho vytiahne z biedy. Niečo, čo človek čítal možno aj tisíckrát a vôbec ho to neomrzí. Niečo, kde sarkazmus je na domácom poriadku a niečo, čo človeka poteší a pohladí a je mu tak dobre na duši. No a ako tak na niečo také myslíme, zjaví sa. V obleku stojaci Charles Dickens.
Sú aj iné moje predstavy knižnice. Napíšem vám ďalšiu. Vonku hrozne prší, je jeseň a ja som rád, že počúvam zvuky dažďa. Sedím v obrovskej miestnosti, toľko stolov a lámp ste ešte v živote nevideli. Hneď ako vstúpite do miestnosti, uvidíte hore na strope fresku, píše sa na nej príbeh. V miestnosti sa nachádza aj klavír, taký starý, že naň určite hral aj Vivaldi. Ešte cítiť dotyky prstov, nájdete tam aj jeho červené vlasy a tú hudbu, ktorú cítiť keď študujete. A tak sedíte a študujete si niečo, lampy svietia a vonku prší. Zrazu sa otvoria dvere, prichádza človek s obrovským kružidlom, pravítkami a ceruzkami. Nie je to nik iný ako Johannes Kepler. Píše svoje zákony pohybujúcich sa planét, na ktoré prišiel. Za ním prichádza trojica priateľov, jeden z nich je fyzik, druhý spisovateľ a ten tretí obchodník. Ten fyzik rozpráva o fotoelektrickom jave, za ktorý dostal Nobelovu cenu. Spisovateľ odhaľuje akúsi sondu spoločnosti a ten obchodník je jeho najlepší priateľ. Slávna trojica, ktorá sa tiež stretávala, Albert Einstein, Franz Kafka a Max Brod. Čítam ďalej v tej starej študovni, je plná prekvapení. Opäť sa otvoria dvere a prichádza kňaz, ale s takým rytierskym srdcom. Začne spievať o Božích bojovníkoch. Všetci sa naň pozrieme, nie je to nik iný ako Jan Želivský. Opäť sa pustím do študovania, opäť si píšem poznámky a ruky mám suché. Otvoria sa dvere posledný krát. Prichádza akýsi chlap, pozdraví sa a povie, že ide písať poviedku o vajíčku. Nie je to nik iný ako Ludvík Aškenázy, spisovateľ a cestovateľ. Taká je študovňa českej národnej knižnice. Je plná príbehov, stará, nádherná, človek v nej báda, hltavo a šťastne.
To sú moje predstavy knižníc, ktoré kedysi takto nejako mohli fungovať. Čo knižnice a dnešok? Vplyv informačných technológii zasahuje všetko, mali by zasahovať aj knižnice. S tým samozrejme súvisia aj služby. Knihovníci by už mali poskytovať oveľa lepšie služby. Máme predsa ten slávny web 2.0, o ktorom sa popísalo mnoho. Čo knižnice a tieto služby? Blogujú? Zakladajú si sociálne skupiny? Komunikujú s užívateľmi asynchrónnou formou?
Na podobné otázky nebudem odpovedať, na ne dám priestor vám. Teším sa na plodnú diskusiu. A pokojne napíšte akúkoľvek vašu predstavu spätú s knižnicou.
