Komenského ulica v Košiciach skrýva mnoho tajomstiev a príbehov. Kedysi dávno chodievala konská doprava cez Komenského ulicu až na Čermeľ do tajomného lesa. Nejedného Košičana živil les, vôňa dreva, koní a byliniek.
Ráno vstal v obrovskej nočnej košeli. Kávu si vychladil na oblok a šiel sa pozrieť na koníka. Učesal ho, poškrabkal a odmenil kockou cukru. Potom sa vrátil ku káve. Odkrojil si bochník chleba, údenej slaniny a cibule. K tomu si občas zajedol kúsok syra a vykročil. Zobral koňa a šli do lesa. Rúbal drevo, kosil lúky a hľadal poklady. Spoznal tam bylinkárku, ktorá vyliečila všetky jeho problémy tými nádhernými hnedými očami.
Takto mi niekedy rozprávali rozprávky o Komenského ulici a o Čermeli. Popočúval som aj o mäsiarovi z Komenského ulici. V tom čase vraj bola na Komenského ulici zastávka pre MHD. Boli tam koľajnice a vagóny ťahali kone. Bol jeden mäsiar, ktorý ponúkal cestujúcim dobroty zo svojho dvora. Koníkovi dal seno, aby sa neponáhľal. I takto vznikali príbehy o nejednom kamarátstve. Mäsiar neraz zoznámil mládenca so svojou nevestou. Jedného dňa spravil mäsiar voňavú kačaciu masť. Jeho manželka upiekla lokše. To zachutilo jednému Košičanovi. Keď ho videla istá dievčina ako sa tvári pri jedle, rozhodla sa, že mu pripraví nejakú dobrotu. Ako to dopadlo? Kŕmila ho celý život a z toho kŕmenia sa narodili tri deti. Samuel, Ester a Gabriel.
Nebudem tu písať ich rodokmeň, ale zastavme sa pri Gabrielovi. Gabriel sa vyučil za kníhtlačiara a oženil sa s Hannah. Mali dve deti. Jeden bol Gejza a ten druhý Richard. A tento príbeh bude o Gejzovi.
Gejza bol huncút a spolu so svojim bratom dosť často chodievali na Čermeľ. Pojedli všetky maliny a potom ich bolelo brucho. I preto mamka Gejzu častovala pekným slovom. „Gejza Bolebrucho! Čo si to zasa pojedol? Ty lotor, zbojník, paskuda, zloduch. Ty by si isto aj ropuchu zjedol, hastroš jeden! Tu sa napi čaju zo sušených hrušiek a bude ti dobre.“
Ťažko povedať, či mu ten čaj pomohol. Ja si myslím, že piť čaj je nejaký obrad. Väčšina čajov hlavne upokojuje ducha. I on na to myslel a bolo mu dobre. Vedel však, že, keď sa napije čaju, bude sa mu pekné snívať. Snívalo sa mu tej noci niečo pekné o Komenského ulici. Bola tam dievčina, doberala si ho a on ju zlostil. Nepamätal sa ako, ale páčilo sa mu to.
Pravdaže sa mu páčili dievčatá. Mal zvedavé oči a obrovskú fantáziu. Jeho triedna profesorka na strednej škole mu neraz hovorila, že nech sa najprv venuje matematike a potom nech zlostí sukne. On nebol sukničkár, ale rád spoznával ten svet zvedavých očí a vôní.
Dalo by sa povedať, že bol veľmi ostýchavý a vždy sa tváril tak ako na mamku, keď sa napchal lesnými malinami. Dievčatá mu tiež hovorili, že je bolebrucho a on sa tak úprimne tešil ako ich rozosmial.
Áno, vidieť nefalšovaný, ženský smiech, to je sladké ovocie každého hastroša, lotra, zbojníka a anciáša. I ja som presne taký šinter.
Odišiel po strednej škole študovať do sveta a nejedné dievčenské oči zosmutneli. Nezosmutneli len oni, ale aj maliny v Čermeli.
Už ani neviem do ktorého mesta šiel študovať, ale v tom meste nemali les, kde rástli také dobré maliny ako v Čermeli. Chýbala mu Komenského ulica. Áno, tá obrovská ulica v Košiciach, po ktorej premávali električky. Neraz si chcel vziať bicykel, zatúlať sa na Čermeľ, zakývať železnici, namočiť si nohy do potoka a čítať si Toma Sawyera alebo Troch mušketieroch.
Bolo to divné mesto. Nebol zvyknutý na arogantných, bezohľadných a egocentrických ľudí. Oni okrem toho, akí boli, nemali nič iné. Boli to ľudia, ktorí potrebovali zaujať čímkoľvek. Všetci sa tam hrali na dôležitých a preto sa radšej vrátil na svoj Čermeľ.
Zamestnal sa v Košiciach a hneď po prvom týždni utiekol do lesa. Najedol sa malín a smial sa. Prešiel sa z Čermeľa pešo až na Lajošku a naspäť. Ako sa tak vracal dole Jahodnou, všimol si jeden malinový ker, ktorý nikdy nevidel. Malinový ker už bol napoly vyjedený a on bol zvedavý, kto maškrtí. Nikdy v živote nevidel také pekné hnedé oči ako vtedy. Bola to dievčina. Mala hnedé oči a modré pery od vyjedania malín.
Prirodzene, že jej nič nepovedal. Zľakol sa a tak ušiel domov. Nikomu nič nepovedal, svoje tajomstvo ukryl vo svojej posteli. Mal so svojou posteľou tajomstvá, ostatne asi ako každý chlap.
Zaspával a myslel na ňu. Nevedel ako sa volá, čo robí a aká je. Ktovie ako sa smeje. A ako tak myslel na jej smiech, zaspal.
Mať ho ráno vyhrešila. „Ty korheľ! Ty miesiželezo! Lomidrevo! Laktibrada! Anciáš! Ty permoník z uhlia! Ísť spať s takými ústami! Kto bude tie obliečky prať! Choď si s tými obliečkami do Čermeľa a oper to v potoku! Takú dostaneš po riti, že budeš rumázgať stále, keď uvidíš maliny!“
Náš hrdina mal ústa zafarbené malinami. Vankúš vyzeral ako po vášnivej noci a mamka hneď vedela, že sa mu nesníva o zbierke úloh z fyziky.
Prirodzene, že chodil ku keru každý deň. Dokonca sa aj osmelil, napísal básničku do fľaše a zahrabal to pod malinami. Vždy cítil, že ju uvidí.
Kedy ju stretol? Jedného dňa v električke cestou zo Železníkov. Mala na sebe nádherné biele šaty s červenými bodkami. Pozrel sa na ňu a ona na neho. Oči väčšinou všetko prezradia, aj tie najtajnejšie a najintímnejšie sny. Ponúkla ho malinami a ríbezľami. Spýtal sa jej, kde býva, čo robí a také veci. Bol zvedavý hlavne na to, však sa jej len celý čas pozeral do výstrihu a keď sa im stretli pohľady, hodil oči inam akoby dostal zlú znamku v škole.
Bývali na tej istej ulici. Jedného dňa jej kúpil maliny a začali ich jesť. Chodievali na prechádzku po Hlavnej ulici a do nejedného parku.
Bola raz jedna horúca júlová noc na Komenského ulici. Opatrne sa jej dotkol ramena. Končekmi prstov akoby ju pošteklil trávou. A ona mu dala ten najžiarivejší úsmev.
„Vieš, že z tejto strany vyzerá Dóm svätej Alžbety úplne inak?“ spýtala sa ho.
Pritúlil si ju k sebe a bol sá sebou. Vymýšľal si súhvezdia a rozprávky o malinách, ktoré sa dostali na nebeskú oblohu. Ani nevedel ako a chytil ju za ruku. Silno ho za tú ruku stlačila, aby vedel, že sa jej to páči.
A tak má Komenského ulica ďalší príbeh.
