Prešlo už 451 rokov od pamätného požiaru. Viete si predstaviť mesto bez Andrássiho paláca(Aidy)? Alebo bez Jakabovho paláca? V roku 1556 mesto vyzeralo bez spomínaných palácov a ktovie, či by sme ho spoznali.
13.apríla 1556, tuším, že bol veľký piatok. Mesto voňalo dodnes známym, košickým vzduchom. Zrazu sa však chytila strecha mešťanského domu. Požiar sa prehnal celou hlavnou. Ľudia hasili, no bolo ich málo. Poprosili teda Urbana, aby hasil srdcom.
Vybehol do veže a začal biť zvonmi. Zvony bili, Urban sa potil. Pot mu stekal z čela. Chcel pomôcť svojim milovaným priateľom, preto udieral do zvona silnejšie. Spomenul si, že v domoch bývajú deti. Deti, ktoré boli šibalské, v ich srdciach žiarila láska. Kto by také nemal rád?
Ľudia chodili, pomáhali. Zvonár udieral do zvona silnejšie. Ako myslel na deti, neuvedomil si, že sa chytila aj veža. Ľudia naň kričali, nepočul ich. Pocítil oheň na vlastnej koži. Nestihol ujsť, preto ho Pán Boh povolal k sebe. Hasil požiar svojim srdcom. Povolal ľudí. Z veže sa dostal hneď do neba. Škoda, že jeho telo zhorelo.
Uctime si jeho pamiatku. Ako? Každý nech si ju uctí ako uzná za vhodné. Pre mňa je Urban svätý, jeho činy sú nesmrteľné. Dnes prešlo 451 rokov od pamätného požiaru, od jeho smrti.
Urbanova veža nie je len obyčajná budova, v ktorej je bezcitný kameň. Je v nej duša človeka, ktorý neváhal za občanov položiť vlastný život. Česť jeho pamiatke. V mojom srdci je miesto pre hrdinu, akým je Urban. Veľmi by ste ma potešili, keby ste si uctili jeho pamiatku. Aspoň spomienkou. Mnoho národov sa chváli svojimi osobnosťami, prečo sa my Košičania zabudneme pýšiť Urbanom?
