3. september 1930 - zvuk električky
Maroš stretol kolegu, keď kráčal po meste.
„Dlho sme neboli na pive,“ povedal mu.
„Ja viem, nie je na to čas teraz,“ a pozrel sa do zeme. (Veľká chyba, narcisom sa treba pozrieť do ksichtu a usmiať sa. Ako, keď dobrý voják Švejk povesil sluchátko. A ešte sa zahrať na Josefa Vyskočila či ako sa volal ten chlap.)
„Vieš, že ťa mám rád, ale pochop to. Nie každý môže byť najlepší! Tomáš vymyslel novú metódu,“ začal sa smiať a potľapkal ho po pleci.
Maroš sa vyhovoril a šiel preč. Ale po dlhom čase zistil, že okolo neho premáva električka, ktorá občas cinkne.
23. novembra 1930 - zemetrasenie ega
„Maroš! Ale už ma štveš s tým pivom? S kým mám chodiť von?“ spýtal sa ho kolega, ktorého meno sa nikdy nesmie čitateľ dozvedieť.
„Ako to myslíš? To chceš, aby som umrel?“ zmenil otázku a narcis zažil zemetrasenie svojho ega.
„Čo? Veď ja ťa mám rád. Prečo umrel? Však pre mňa si všetko!“ kričal ako zmyslov zbavený.
„Ako to myslíš?“ trval si na svojom. (Používajme techniku obohratej platne. A aspoň tak niekoľko krát po sebe.)
„Však sme boli super kamaráti. Ako traja mušketieri. Spolu sme začínali!“ kričal po ulici.
„Ten tretí však nikdy nedošiel. A mladý Gaskonec sa nikdy nevzdáva!“ povedal mu rázne a narcis ostal.
Párkrát mu poslal niekoľko listov, ktoré bolo cítiť, že sú písané lacným alkoholom. Myšlienky boli nesúrodé, absolútne nezmysly a samozrejme to končilo vždy, mal som ťa rád ako brata. (Kebyže píšem túto poviedku na písacom stroji, papier je rozpitý od sĺz, tak ma to dojalo.)
Listy sa gradovali. Bolo tam viac čarbaníc. Človek nemusel byť grafológ, aby pochopil, že dotyčný blázon písal listy s neuveriteľnými emóciami. Lomcovali ním viac ako, keď na dedinskom futbale hostia ukradnú fľašku borovičky, ktorá bola pripravená rozhodcovi za dohodnutý vyhratý zápas. V každom liste sa písalo jediné. „Spôsobil si smrť priateľstva! Ty zbabelý úbožiak!“
A Maroš si začal opäť užívať zvuky električiek.
25. november 1931 - básničky
Maroš kráčal po meste a stretol Pavla. Obaja kupovali vianočné darčeky a tak si sadli na Plzeň tam, kde je Námestie maratónu mieru. (Budova dodnes stojí mimochom.)
„Čo máš nové? S tým chmuľom už na pivo nechodíš, čo som si všimol,“ načrtol Pavol.
„Ako to vieš?“ nedalo Marošovi.
„Pred 2 týždňami som bol s deťmi von a počul som ako ten chmuľo rozpráva o tebe. Vraj si sa zmenil a spôsobil mu smrť priateľstva. A teraz vysvetľuj deťom, čo to je,“ začal sa smiať Pavol a Maroš sa pripojil.
„V práci sa to zlepšilo. Preložili ma inde a dokonca si rozumieme. Párkrát sme boli von po práci a sú to fajn ľudia,“ povedal Maroš.
„To rád počujem. Ešte píšeš básničky?“ spýtal sa ho Pavol.
Maroš sa sám zahanbil a povedal mu, že nie. A po dlhom čase si spomenul, čo mu tí ľudia spôsobili. Stratil kvôli nim autentickosť, fantáziu a spontánnosť. A povedal si, že dosť. Stačilo.
19. december 1931 - a nedáme ešte jedno?
Opäť sa stretli Pavol a Maroš, opäť si podali ruky a dali Plzeň. (Uznávam, že túto scénu som si vypožičal od Jana Wericha v knihe Lincoln 1933, odporúčam.)
„Je zvláštne, čo si mi po rokoch pripomenul. Mám ťa rád ako vlk ovcu, keď je hladný,“ uškrnul sa Maroš.
„Ale ty si to reálne povedal. Som zvedavý, čo je s Annou. Veľmi pekná baba to bola,“ zaspomínal si Pavol.
„No povedal. Chcel som ju nejako rozosmiať. Vždy som to rád robil. Ty si nás videl?“ opýtal sa Maroš a červenal sa.
„Vás hlavne videla a počula učiteľka techniky. A predstav si, že madam de Sadé, keď videla, že si ju rozosmial, sa normálne rozplakala. Tá stará beštia, tá hniloba, ktorá mala ísť ako Polónius v Hmletovi na večeru, sa rozplakala,“ povedal mu Pavol.
„To vážne?“ Maroš žasol.
„Jasné. A teraz si zober, keď si odpálil tú starú erotomanku, ktorej rod siahol až k Lucrezii Borgii, tak si nevieš poradiť s tým primitívom?“ uškrnul sa Pavol a Maroš nechápal, ako sa mu zmenil vesmír.
„Už viem,“ usmial sa a povedal mu o listoch.
„Nič sa neboj, ja som pred týždňom niekoho zradil a ty vraj spôsobuješ smrť priateľstva. To sme dopadli! Mali by sme sa za seba hanbiť!“ rozosmial sa Pavol.
„A nedáme ešte jedno?“ nedalo Marošovi a konečne si spomenul na ten nádherný smiech svojej spolužiačky, keď električka cinkla. Potom sa pobrali spolu do električky.
August 2025 - štvornohý rys opäť nesklamal
„Mal som v tom príbehu vystupovať ja!“ rys sa na mňa uštipačne pozrel.
„To by si toho kolegu doslova roztrhal na kusy,“ zasmial som sa.
„Už ti ten šupák dá pokoj. Ja tak nejako tuším, že to je opäť miestami o tebe,“ zažmurkal očami.
„Zasa si vymýšľaš!“ nedalo mu a poškrabal som ho po krku.
„Ale neboj, neublížil som mu. Fyzicky,“ a na poslednom slove si dal rys teda záležať.
„Veď vieš, že ja som ho vyriešil za 5 minút, vlastne za 2. Predtým som sa najedol, tak som ho nechal trochu behať. Aj ja mám zažívací trakt, no nie?“ doplnil a nežne sa usmial. Ako mačiatko, keď jej škrabate pod bradou.
„Však z teba hovorí to pivo?“ premeral som si ho a bol som v neistote.
„To nie je podstatné. A mal by si opäť rozosmiavať ženy. V tomto si dokonalý,“ prezradil rys a šil po nejaké chrumky k pivu.
A prefrčala električka, ktorá si vzala ďalší príbeh. Alebo ho celý prerozprávala a rys začal chrápať. Beda tomu, kto ho zobudí!
