Minulý rok mali Česi súťaž s názvom „Hvězda mého srdce." (Teraz majú Knihu môjho srdca) No a v nej si diváci volili hercov a herečky, ktorí boli pre nich najbližší. Viem, že to nebolo ľahké. Mne len tak bleskovo prebehlo asi 10-20 mien, ktoré by som nominoval. (Po dlhšom rozmýšľaní mi napadol aj ten jeden obľúbený.) Ale čo my Slováci? Veď aj my sme mali (resp. ešte máme) hercov, ktoré by sme mohli zaradiť do siene slávny. Máme filmy, ktoré sú dalo by sa povedať magické, legendárne, kúzelné a čo ja viem aké synonymum ešte vytvoriť.
Koho by som nominoval ja, ak by bola taká súťaž? Neviem kam až siahajú korene slovenského filmu. Skúsim si v hlave predstaviť, čo mi príde na um.
Určite by som dal hlas Ivanovi Mistríkovi za Vyšší príncip. Chlapec, ktorý hrá Ryšánka, šušle a vytvoril v Drdovom Ryšánkovi akúsi dušu, bez ktorej si toho Ryšánka ani neviem predstaviť. Keď prišiel film do kín, Paľo Bielik mu napísal krátky list. V ňom bolo „Ivan, videl som Vyšší princíp, plakal som a nehanbím sa zato." A myslím si, že pri tom filme sa nedá neplakať. Ako prídu gestapáci do školy a vyvolajú si ich. „Moučka, Havelka, Ryšánek." Alebo ako sa rozhodne Petr Kostka ich hľadať. Alebo ako nakoniec tých chlapcov zastrelia a Ryšánkova mama príde za gestapákmi a kričí „Vrazi, vrazi." Mráz mi behá po chrbte. Myslím si, že Ivan dal tomu filmu nezabudnuteľnú atmosféru. Keď som si film pozrel, tak som sa cítil zvláštne. O Františkovi Smolíkovi nehovoriac, stále mi pri jeho pamätnom výroku trasie celé telo.
Keď nad tým Ivanom Mistríkom rozmýšľal, možno by som mu dal hlas aj za „Smrť sa volá Engelchen." Ale vo filme ma zaujal viac Štefan Kvietik. Hlavne tá časť, keď sa vracali do Ploštinej a videli ju vypálenú. Stále, keď si spomeniem na tie jeho oči, vybehnú mi po koži zimomriavky. Ale nielen tento film, Štefan Kvietik by si zaslúžil hlas aj za Tisícročnú včelu. (A určite aj za iné, Medená veža napríklad.)
Keď už je reč o Jarošovej Tisícročnej včele, tam bol legendárny aj Jozef Króner. Pre mňa je Jozef Króner hercom, ktorý vedel zahrať skutočne všetko. Keď dokázal zahrať šaša v Popolvárovi, Martina Pichandu, Svága Ragana (tam bol nesmrteľný), Adama z Kukučínovej poviedky a Tóna Brtka, dokázal by určite stvárniť každú hereckú rolu. On dal do postáv kúsok seba. Veru neviem za ktorú filmovú rolu by som mu dal hlas, určite za Obchod na korze, ale určite aj za nejaký iný film.
Pre mňa je Obchod na korze takým smutným filmom, ale má kúsok humoru. Minule nám o tom rozprával prednášajúci. Hovoril o tej časti, keď žena po ňom kričí a on ju umlčí svojim slovom „Zavri." Žena je úplne zhrozená, čo jej povedal a on dokončil svoju vetu slovom „dvere." Alebo, keď je arizátor a predáva s Lautmankou a nevie robiť v obchode a nato mu Lautmanka povie, „Ic he, ic het!" Nehovoriac o tom ako sa do tej postavy Tóna vedel vžiť. Každá jeho mimika tváre hovorí o hereckej empatii. Vďaka Jozefovi Krónerovi ide o film, ktorý je neuveriteľne silný a citlivý.
Ale z takého smutného filmu prejdime na niečo veselé. Humor je jeden zo spôsobov, akým sa zbavuje napätie. Ak by som mal do niektorej ankety napísať, koho si predstavím pod slovenským humorom, napadnú mi: Milan Lasica a Július Satinský. Obaja majú pre mňa nesmrteľný humor. Ich humor je civilný, často aj skrytý, ale nikdy to nebol humor sprostý. Ja som ich mal vždy rád a mám ich rád aj doteraz. Oni sa neraz na svojich vystúpeniach vedeli hrať so slovami, neurážali sa, iba sa zo seba smiali. Pri nich človek nikdy nepotrebuje umelý smiech. Nehovoriac o ich literárnej činnosti. Dodnes si pamätám ako som čítal od nich dielo „Náš priateľ René." V živote som nepoznal človeka, ktorý by čítal Bajzu v jeho jazyku. Oni dvaja ho čítali a keď predstavovali svoju hru, ľudí varovali a posielali ich naspäť k pokladni, aby im vrátili peniaze, lebo to bude strašne nudné predstavenie. Varovali ich a doslova ich až vyhadzovali z divadla za svoju hru. Pre mňa bola ich hra krásny apokryf, ktorý mi dal chuť zamyslieť sa nad sebou, prečo nečítam Bajzu. Inak od nich mám najradšej dialóg, kde si začnú tykať.
„Vy mi tykáte?" Spýta sa Satinský.
„A čo by som ti netykal, veď ťa poznám už 25 rokov." Povie Lasica.
Im dvom by som dal hlas za Werichovu rozprávku „Tři veteráni." Tam boli skvelí, Milan Lasica hral colníka a viac sa staral o dojenie kozy ako o hranicu. Július Satinský sa mi strašne páčil v role kráľa.
A čo ďalší herci? Július Pántik. Jemu by som dal hlas za jeho dabovanie rozprávok (hlavne V chalúpke za chalúpkou) a takisto aj za jeho Bambuľku.
Čo Michal Dočolomanský? Okrem rozprávačského majstrovstva v Mackovi Uškovi(hlavne prasiatko bolo najlepšie) bol úžasný vo filmoch „Adela ještě nevečeřela" alebo vo filme „Tajemný hrad v Karpatech." Kde povie svojmu kolegovi, „Ano příteli, jsme v pérdeli."
A čo Ladislav Chudík? Ten by si zaslúžil hlas azda v každom filme, resp. seriáli v ktorom hral. Mne sa najviac páčil v seriáli „Nemocnice na kraji města." Tam ako hral doktora Sovu. Zo začiatku mi pripomínal tvrdého primára, prísneho na seba, aj na ostatných. Ale pod tou prísnou tvárou bola citlivá bytosť. V nemocnici sa mi páčil hlavne, keď prišiel k nemu domov Miloš Kopecký (teda doktor Štrosmajer) a spolu sa bavili o Alžbete Čenkovej. Tam ukázal svoje láskavé srdce a nielen tam.
Nemôžem písať o všetkých hercoch, lebo všetky filmy som nevidel a nepoznám ani všetkých hercov. A takisto mi ani neprebehne každý hlavou. Ešte mi napadajú mená ako Marián Zednikovič, Stano Dančiak (ich hlas v Lordovi a Jamesovi), Ivan Rajniak (za film Orlie pierko), Július Vašek (takisto za film Orlie pierko) a ktovie na koho som zabudol.
A čo vy? Koho by ste nominovali, ak by ste si mali vybrať?
Nabudúce sa poberieme za slovenskými herečkami.
PS: Škoda, že som ich nikdy nezažil v divadle, to by sa mi veru ťažko išlo domov.
