Stále, keď počujem nejakú starú legendu, cítim sa obohatený. Ja si myslím, že to nie je iba príbeh, ale je v tom celá kultúra dávneho národa. Zoberme si napríklad Tristana a Izoldu. Ten príbeh je slávny, hoci Tristan nebol ani rytier, ani nejaký bájny milovník. Ale keď si človek predstaví to vôkol, Dublin, keltské domce, morské slnce, cíti sa spokojne a možno vďaka Slnku cítiť vôňu života.
Alebo Merlina a Nimue, keď sme pri tých Keltoch. Obaja mi symbolizujú stromy. Myslím si, že Merlin skutočne žil, bol predsa druid, potom sa zamiloval do nejakej čarodejnice, ktorá ho chcela len pre seba a tá ho zakliala. Ale obaja sú to stromy, z ktorých sa smädný chodím napiť a keď som zbitý, oni ma utešia.
Takisto je tu príbeh aj o Sigurdovi a Brunhilde. Tajomný, ako dotyk vetra. Ten mi pripomína jaskyňu. Literatúra ma mnoho krásy. Za najkrajšiu považujem to, že prostredníctvom písma sa dostaneme do svetov, ktoré by sme nikdy nevideli. A tá jaskyňa, tú som videl dvakrát. Najprv, keď v nej žil Fáfnir a druhýkrát, keď v nej žil Glum.
A tak to je s tými starými príbehmi o láske. Sú fascinujúce, ani nie tak kvôli láske, ale kvôli kultúrnemu bohatstvu. Či si už vezmeme spomínané, alebo aj iné. Napríklad sira Lancelota a Guenevere, alebo Berena a Lúthien, alebo Aucassina a Nicolette. No a je tu aj príbeh, ktorý píšem. Príbeh o víle, ktorá sa volala Meluzína.
Kedysi dávno sa prechádzal škótskymi lesmi kráľ Elinas. Ako sa prechádzal, stretol vílu Présine. Víly boli (sú) tajomné stvorenia. Už od prvopočiatkov nás fascinujú, sú tajomné, nežné, ale tak trochu potvory. No a Présine nebola obyčajná víla, bola to sestra Morgany. Áno tej Morgany, ktorú poznáme z tajomného hradu kráľa Artuša.
Ktovie ako, či to bolo láskou, vášňou, alebo čímsi iným, kráľ a víla si jeden druhého obľúbili. No ja mám pocit, že skôr kráľovi bola Présine bližšia tým, že mu ponúkla slávu a bohatstvo. Malo to jednu podmienku, nikdy sa nesmel na svoju ženu pozrieť počas pôrodu. Ako to však býva, králi málokedy držia slovo. Elínas na svoj sľub zabudol a Présine ušla so svojimi deťmi na bájny ostrov, ktorý už poznám. Avalon sa mu hovorilo. (Opäť z povestí kráľa Artuša.)
Dcéry Présine sa rozhodli, že svojho otca potrestajú a tak ho zavreli do hory. Elínas túžil po láske s Présine a preto svoje dcéry zaklial. Jedna z dcér kráľa a víly bola Meluzína. Preklial ju tak, že každú sobotu miesto nôh mala hadí chvost. Ten chvost sa jej stal osudným.
Víla sa jedného dňa zamilovala. Veď aj víly, živé tvory dokážu ľúbiť a rozdávať svoju lásku milovaným. To je asi na nich to najkrajšie, ostatne ako na každom živom tvorovi. Meluzína si našla svoju lásku v rytierovi menom Raymondin. Stalo sa tak v lese, keď bol rytier na love. Nechtiac zabil svojho strýka a plakal. Víla sa doň zamilovala a sľúbila mu, že sa z neho stane mocný vládca. Bola tu jedná výnimka. Rytier nesmel Meluzínu vidieť v sobotu. Bol to deň spomínanej kliatby, kedy Meluzína mala hadí chvost.
Mladomanželia si spolu šťastne žili. Raymondin mal panstvo, Meluzína stavala hrady (najslávnejší Lusignan), starala sa o dobrú úrodu a porodila kráľovi desať detí. Z nich každý mal nejaké magické schopnosti. Je však na našej fantázii, aké ich mal. Možno boli strigôňmi ako ja, ale to vám neprezradím, čo všetko ma naučili.
Všetko by bolo krásne, keby nebolo kráľovho brata. Teda vlastne, keby nebolo kráľa. Ja neviem čo je na tej chlapskej žiarlivosti pekné, ale mnohokrát (nielen v legendách) dokázala pokaziť pekný príbeh.
Kráľov brat bol hnusný gebroš, neporiadnik, huncút, skrátka, aby som to nepredlžoval, bol to zlý človek. Možno závidel svojmu bratovi šťastie. No ono to nie je nič pekné, ak človek dokáže závidieť šťastie svojim blízkym. Vlastne, keď sa pozrieme do literatúry, tiež existuje jeden hrad, na ktorom sa čosi podobné stalo. (Myslím, že sa mu hovorí Elsinore.)
Kráľov brat, ktovie ako sa ten podliak volal, prezradil kráľovi, že ho Meluzína tajne podvádza. Vraj preto ju nesmie v sobotu vidieť. Zaslepený Raymondin sa pobral Meluzínu sledovať a uvidel ju. Uvidel ju s chvostom, nedodržal sľub. Bol zhrozený a hneď (ako správny hrdina) jej to šiel vykričať. Zazneli tam slová o tom, že je monštrum a ako si ho dovoľovala takto oklamať. Meluzína sa premenila do svojej hadej podoby (niekde sa uvádza, že sa premenila na draka) a opustila slávny hrad Lusignan. Neopustila hrad navždy, dodnes sa naň vracia.
Povráva sa, že zo začiatku sa vracala na hrad kvôli svojim synom. Potom prišla storočná vojna a Meluzína chránila hrad pred Angličanmi. Vraj ho nikdy nedobili, pretože sa zľakli Meluzíny. Týmto Meluzína a jej príbeh vstúpil aj do histórie 100 ročnej vojny. (1337-1453)
Čo sa však stalo s neverným manželom a jeho nežným bratom? Raymondin vraj svoju ženu miloval a nevedel sa zmieriť s tým, že ho opustila. (Inak mal zaujímavé prejavy lásky, keď na ňu vykrikoval slová ako monštrum, ohyzda, pľuha, hydra, maska, zgerba a pod.) Veľmi ho bolelo a tak podnikol púť do Ríma, stal sa pustovník. Nikdy neveril, že stretne svoju milovanú. Zjavila sa. Tri dni pred smrťou, aby ho upozornila na smrť. Povráva sa, že Meluzína sa zjaví na hrade Lusignan vždy tri dni pred smrťou toho, kto je na hrade pánom.
Ono je to vraj dobré. Povráva sa, že človek, ktorý dostal predtuchu smrti, bol šťastný. Mohol si pripraviť svoje záležitosti a pobrať sa k odpočinku. Vraj nečakané úmrtie nebolo pre smrteľníka príjemné, bola to nešťastná smrť.
Na záver dodám, že príbehu sa venovalo mnoho ľudí. Prvýkrát príbeh spísal Ján z Arrasu, písal ho v rokoch 1392-1393.
Dobré spracovanie nájdete aj sem:
http://cs.wikipedia.org/wiki/Meluz%C3%ADna_%28mytologie%29
Zoznam obrázkov:
<http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/5/5d/Melusinediscovered.jpg> [cit. 2010-03-28]
<http://tenthmedieval.files.wordpress.com/2008/09/371px-les_tres_riches_heures_du_duc_de_berry_mars.jpg> [cit. 2010-03-28]
PS: Brat kráľa zomrel tiež. Zabil ho jeden zo synov Meluzíny. (Ostatne aj toto pripomína Hamleta.)
