Nikdy som nezažil električky na Hlavnej ulici (v roku, keď ich zrušili, narodil som sa). Dokonca ani Frankovu kaviareň, kino Uránia (ani neviem, kde reálne bolo). Nežil som v dobe, keď tiekol Hornád ešte tam, kde ostal dom s povesťou o Mlynárovej dcére. Veď Mlynská ulica sa volala od nepamäti a bol tam mlyn. A logicky, mlyn musel byť pri rieke, v ktorej žil vodník, ktorý si uchmatol mlynárovu dcéru.
Pravdaže sa nevolala vždy Mlynská ulica. Ešteže máme tu históriu a raz to bola Kossuth Lajos utca, Ulica Dr. Edvarda Beneša, Stalingradská ulica, Ulica generála Petrova, a tak podobne.
Jakživ som nezažil Košice, aké sú z knižiek Sándora Máraiho. Jeho knihy (najmä Košická pochôdzka) sú však aj o mojich Košiciach. Veď aj ja sa pozerám rád po dievčenských sukniach a rozprávam im, že túžim po ich duši. A rovnako aj ja rád používam frázu: Nebesá tušia, kde to počul.
Milujem prechádzať sa po Hlavnej ulici, najmä ráno, keď sa mesto akoby obliekalo do voňavej košele. Ak by som mal charakterizovať Košice skoro ráno, príde mi ako stará, voňavá kaviareň, kde pečú škoricové rožky. V kaviarni sedí mladá žena s najkrajšími očami na svete. Ja si vymýšľam voloviny, aby som ju rozosmial a ona si nevšimne ako jej miznú voňavé dobroty zo špajze. Nerád by som pôsobil neskromne, ale ja to dokážem. (Do doby, pokiaľ ma neobleje studenou vodou.)
Mesto, ktoré mi tak dlho chýbalo. Neexistuje mesto, do ktorého by som sa viac tešil ako práve do Košíc. Veď tu som kupoval prvé kvety, keď som šiel na rande. (Inak to kvetinárstvo ešte stále existuje.) Alebo schody, kde som sa prvýkrát bozkával. (Aj tie schody ešte stále stoja.) Alebo plot, cez ktorý som skákal, keď som chodil na futbal. Alebo ako hovorieval Werich: „Tady jsem hrál kuličky.“
Chodil som do škôlky na Ipeľskej ulici a každému hovorievam, že to bola moja najmilšia inštitúcia. Hoci v tom čase som to prejavoval inak. Vraj som poobede nechcel spávať a svojimi príbehmi budil dievčatá pri spánku. Po pravde, neviem kto s tým nehoráznym klamstvom prišiel. Na druhej strane, je to ako, keď človek číta Julesa Verna. Jasné, že na Islande nie je sopka, cez ktorú sa ide do stredu zeme, ale prečo by sme nemohli zaspávať s podobnými pocitmi?
Študoval som na španielskom gymnáziu a len tak mimochodom, veľmi rád by som sa k španielčine vrátil. Čo bolo najlepšie na škole? Ja viem, táraniny, vydumanky, písania domácich úloh v šatni, rozosmievanie dievčat, ako im vysvetľujem stavovské povstania. Len tak mimochodom, o stavovských povstaniach neviem nič. Dokonca ma z toho vyvolali na hodine dejepisu. Výsledok nechám na čitateľovu fantáziu.
Najlepšie spomienky mám s Tomášom, keď sme sedeli v škole a rozprávali sa, čo by sme robili, keby sme neboli v škole. Alebo ako sme skákali cez plot na futbal. Najkrajší zážitok bol samozrejme, keď hral Slovan a my sme skočili pred policajné auto. V živote som neskočil cez plot naspäť tak rýchlo ako vtedy.
Nikdy som nezažil Košice, o akých píše Sándor Márai. A ani ten most, ktorý spomínam na začiatku, nefiguroval v jeho dobe. Ja ho však potrebujem. Môžem sa pozerať na vlaky, ktoré idú do Maďarska. Košice sú pre mňa mestom, kde sa viem zastaviť a poobzerať sa za sebou. Dávajú mi nádhernú terapiu. Som veľmi šťastný, že som doma. V bezpečí. Tam, kde nikomu nemusím nič dokazovať.
Spomínal som často môjho obľúbeného Sándora. Ukončím to podobne ako on vo svojej Košickej pochôdzke. Košice. Som doma. Poďme na pivo. (Podnik, kde Sándor rád chodil na pivo, stále existuje. A tam chodím na pivo aj ja.)
PS: Ja som na články o mojich Košiciach nezabudol. Len som musel opäť objaviť cestu, po ktorej nikdy nebudem kráčať sám. (áno, áno, ten koniec je ukradnutý z jednej starej futbalovej pesničky.)
