Spomínam si na rozprávku o budíkua jeho veselú pesničku. „Ja sombudík budíček, budiť je môj koníček.“ Na pá a pí, dve mačiatka.Spomínam si aj na rozprávku o Mäsiarovikrkovičkovi. A kto by si nepamätal na dvoch „majstrov“ A je to? Teraz som si spamätal naich vtipné tváre. A ako sa veselo udierali do gamby, keď im niečo nevyšlo.Alebo ich podanie rúk. Najviac sa mi páčila časť ako pozerali futbal.
Aj iná rozprávka mi blysla mysľou. Napríklad Kremienok a Chochlúšik, dodnes miv mysli hrá úvodná melódia. Melódia, ktorá ma hreje detstvoma všelijakými šibalstvami, čo som povyvádzal.
Pamätám si aj na večerníček o dvochnezbedníkoch. Rozprávku od mladšieho z bratov Čapkovcov, Psíčka a mačičku. Najlepšia časťje ako piekli tortu, alebo ako drhli podlahu. Kniha je samozrejme lepšia,určite si prečítajte, keď ste ju ešte nečítali. Dostanete sa do sveta huncútova uvidíte aké veci vás budú napadať.
Alebo Macko uško? Myslím, že rozprávkunadaboval Dočolomanský. Ako sa zvieratká spolu hrali ako sa spolu báli. Mojounajobľúbenejšou postavou však nebol samotný Macko. Najviac sa mi páčiloprasiatko. Ktovie prečo?
Pamätáte si na Lucifuka? Na čerta, ktorý viacpomáhal ako škodil. Stále, keď prišiel do pekla, zlý Lucifer ho vyhrešil.Myslím, že v jednej časti ho však potešil. Čoby som zato dal, keby som sipozrel Lucifuka. Strašne mi chýbajú jeho šibalstvá. Možno preto, že mipripomínal samého seba. Tiež neviem škodiť a ubližovať nevinným ľuďom. Užsom niekedy dávno písal aj do STV, či ho niekedy pustia ako večerníček, nonešiel a nešiel.
Raz sme boli vonku a hrali futbal predblokom. Behal som, kopal do lopty a dodnes si pamätám, keď sa mi podarilodať nejaký gól. Určite si na obdobie futbalového detstva pamätá každý chlapec.Teda, ak futbal hral. Miloval som futbal a dodnes milujem, dotykys loptou a to vybláznenie sa do nemoty. Raz sme hrali futbal, ja somhral asi obrancu. Behal som, aj útočil, no mamka na mňa zakričala : „Martin, poď ide Lucifuk!“ Rozlúčil som sa s chlapcami a zmizolv bráne. Potom som utekal po schodoch až na ôsme poschodie ako malý.Darmo, že sa mi chlapci smiali. Smiali sa mi, že idem pozerať večerníček. Keďsom však uvidel svojho hrdinu, malé čertíča, hneď som zabudol na tých, čo sa mismiali.
Pýtam sa sám seba, že ktorá večerníčkovározprávka bola najkrajšia. Neviem. Raz sa mi páčila jedna, inokedy druhá.Pamätám si však ako sa mi jeden čas páčia rozprávka, ktorú moderoval Július Pántik. Volala sa V chalúpkeza chalúpkou. Jeden milý dedko mal na statku mnoho zvierat, ktoré mupomáhali. Zamiloval som sa do nej. Ako si pomáhali, ako nastrašili vlka. Keďrozprávku opakovali, tešil som sa. Určite mi žiarili oči.
Detstvo. Nádherné obdobie, v ktorom somsa naučil smiať sa i plakať. Dodnes si pamätám ako ma v Žiline nastanici štipla osa a z očí sa mi kotúľala jedna slza za druhou.Pamätám si ako ma raz jeden chlapec zbil a ja som sa rozplakal. Všetci sasmiali, až na jedného chlapca. Deň potom na mňa každý ukazoval prstom, až naneho. Len sa ma spýtal, že akú školskú tašku mi mamka kúpila, či je peknáa či nie. Dodnes spomínaný chlapec patrí medzi mojich najlepšíchkamarátov.
Teraz si spomínam ako sme sa spolu vybrali popodpis od Jožka Kožleja. Pred jeho bránou však stáli chlapci, ktorí násnechceli pustiť do brány.
A keď sme sa prvý krát smiali? Zo srdca.Alebo ako sme sa bili s chlapcami o dievčatá, ako som sa naučilsnívať. Spomínam si však aj na rozprávky, nato ako sme spolu s niektorýmikamarátmi pozerali večerníček, či Bolraz jeden život.
Prečo som miloval večerníčky? Ja ich milujemaj teraz, no dlho som poriadnu rozprávku nevidel. Aj tú o Lochnerskejpríšere. Skoro som na ňu zabudol.
Čo teraz? Počúvam Kryla a spomínam na detstvo. Ako s rozprávkami dnes? Tiežmilujem rozprávky. Veď oni ma naučili snívať. Princovia, rytieri, škriatkovia,víly, princezné. Veď vďaka nim som sa dostal do sveta mágie a iných čarov.Dnes ich milujem tiež. No skôr sa posadím pred knihu ako pred televízor.Naposledy som čítal Čapkovu Dášenku a vraj i to bol večerníček. Škoda,že som ho nevidel.
Človek, ktorý nesníva, nemá svoj rozprávkovýsvet. Som dieťa a každý kto číta tento článok ním je, alebo bol. Ako topovedal Exupéry? „Všetci dospelí bolinajprv deťmi, hoci len málokto sa na to pamätá.“
Chcel by som sa ešte poďakovať. Rodičom, ktorími ukázali čaro rozprávok a dali mi do srdca najcennejšie, čo človek má.Lásku, ľudské teplo, ktoré niekedy potrebuje objať a sladko pohladiť.Chcel by som sa poďakovať priateľom, pri ktorých sa stále cítim ako dieťa. Priateľomaj preto, lebo ma vedeli vždy podržať, keď som potreboval. A ďakujem ajvám, pretože ste si prečítali článok, prajem príjemný deň.
