Mám chuť sa trošku zatúlať do kraja, kde tečie rieka Berounka. Je to kraj, kde je hlina vždy tvrdá a úplný pokoj. Milujem svoju predstavu toho kraja, ktorú som získal vďaka Janovi Werichovi.
Snívam o snehu, ktorý by mal vo štvrtok prísť. Takisto aj o tom ako sa túlam popri Berounke. Predstavte si ako sa džabete popri rieke. Máte gamaše a pripásaný paloš pri opasku. Je studená krajina, už je tomu asi mesiac, čo smoklí. Snehom posiate chodníky, v lese chladno. Rieka sa najedla ľadom a počujete ako z nej ktosi klope. Je to vodník, ktorý začne nejakou svojou, „Safra, safra."
Čvachtan mi poradí, že ak sa chcem zohriať, nech sa dogúľam do mlynu. Nie je síce piatok, aby tam čert hral mariáš a ani utorok, aby v nej bol Franta Nebojsa. Je nedeľa a rozmýšľam, kto by z Fimfára mohol v chalupe byť. Otvorím dvere. Ale to nie je chalupa. Ono to je Pražský hrad.
Ja neviem, či si viete predstaviť Canterrvilské strašidlo, čo pobehuje po hrade. Ono je to vlastne stará rachotina, ale hrozne trpí. Ale to je ešte nič v porovnaní s tým, čo Werich s pražským hradom dokázal. Je to čarodejnícky hrad. Hrad s mnohými miestnosťami. Okná, pri ktorých nikdy nezamrznete. Inak je tam alchymistická dielňa, milión kníh, to teda nie je až tak veľa, ale pekne voňajú. (Zabudneme teraz na to, že staré knihy vôbec nevoňajú, však?)
Hrad má všetko, čo má taký hrad mať. Okrem iného aj šikovného pekára, ktorý rozdáva pečivo chudobným ľuďom. A je tam aj kráľ, čo zbiera poklady, okrem iných si zhrabal aj bibliu, ktorú musel dať potom Švédom, či ako to vlastne bolo.
A čo kráľ, ktorý nesolil? A čo rozprávka o rybárovi a jeho žene?
Je nedeľa, mám chuť na rozprávky s Janom Werichom a jesť perníky.
Venujem Zuzke J.
PS: O Werichovom rozprávaní Švejka ani nehovorím.
