Občas mám pocit, že som nejaká príšera z morských hlbín. Ubližujem ľuďom, som hrozný naničhodník a pekelník. Všetko je to pochopiteľne kvôli knihám.
„Počuj, čítal si toto a toto?" Spýta sa ma niekto a ukáže mi knihu. Pozriem sa na knihu a spomeniem si na pocity pri čítaní tej knihy. Čítal som ju na silu, pozeral som na strany, aby už konečne prestali byť biele a bol koniec. Skrátka, bolo mi tak príjemne asi ako čarodejníkovi pri inkvizícii, alebo akoby som bol časťou Orwellovského sveta. (Hoci to som.) A popravde, ak sa mi tá kniha dokázala zhnusiť, tak som ju nedočítal. Je to pochopiteľné, španielskej čižmy a škripca si užívam dosť. Nepotrebujem ich, keď sa chcem dostať niekam preč z reality.
„No ja som to začal čítať, ale nič moc. Tak som to nechal." Odpoviem popravde a moje hnedé oči sa pozrú na tvár toho človeka.
Do minúty mu nabehne rumenec na tvári, vystrie krk, napne hruď a povie, „No, Martin! Nie každý je taký intelektuál ako ty! Nie každý číta Dostojevského!" Pochopiteľne, jestvujú aj iné modifikácie spomínanej vety. Ľudia, čo ma poznajú a takým spôsobom im ublížim na duši, začnú sekať do živého. „Ja viem, ty máš toho svojho Čapka, ale nie každý je ako ty. Nie každý má chuť na ťažké čítanie a rozmýšľanie o robotoch!" Alebo ešte je aj krajší výrok, „Ja nemám čas na ťažké čítanie. Ja som len biedny čitateľ."
Ja osobne som sa nikdy nehral na intelektuála. Vždy som čítal, čo mi prišlo k chuti a keď sa mi niečo nepáčilo, tak som to nechal. A či to už bol klasik, alebo súčasný autor, to predsa nesúvisí. Veď človek číta knihy kvôli estetickému, umeleckému zážitku, nie preto, aby z neho bol uznávaný odborník na slanú vodu.
Verte mi, že ja netuším, kto kde a kedy začal s tou nezmyselnou pravdou, „Čím viac kníh prečítaš, tým je z teba väčší intelektuál." Takisto bádam nad tým, že čo má práve Dostojevskij sa považuje za tzv. otca intelektuálnej literatúry. Uznávam, že ruská literatúra je jednou z najlepších na svete. Jednak preto, lebo Rusi vo svojej realite ukazujú ten svoj krutý svet. Keď si nejakého Rusa čítam, mám pocit, že som v úplne inom svete. Je to realita, ale vzdialená tak ďaleko a predsa sa v nej viem nájsť. Myslím, že ruská literatúra je presne taká obrovská ako celá ich krajina. Ďaleko, hlboko, ale v našich srdciach dosť blízko. Napríklad Čechov so svojimi poviedkami. (Odporúčam hlavne Chameleóna, po prečítaní si na toľkých žijúcich chameleónov spomeniete.)
Predpokladám, že za najreálnejšie dielo v literatúre je také, kde sa dokážem stotožniť s nejakou postavou. Nie úplne, lebo úplne som sa v literatúre našiel iba v jednej jedinej postave. Ale dokážem nájsť niektoré vlastnosti, ktoré mám s nejakou literárnou postavou. A v tom sú Rusi majstri. Dokonca aj Dostojevskij. (Napríklad jeho Biele noci. Hrdina behá po Petrohrade a mesto sa mu prihovára.) Ale to je tiež pocitová vlastnosť, nie intelektuálna.
Keby som chcel písať intelektuálne články, začnem tým, „Včera som bol v britskej národnej knižnici a čítal som Malloryho v originálnom jazyku." Alebo, „Cervantesova španielčina je čistá ako sklo." Úprimne, je toto cieľ čítania kníh? Vážne čítam knihy preto, aby som sa vyzdvihol do výšav a pozeral na ľudí ako na menejcenných?
Ja vám niečo napíšem. Ešte nikdy som nestretol človeka, ktorý by za mnou prišiel a povedal mi, „Čítal som Dickensa v angličtine. A ty si hotový odpad, šmece, cholera, sviniar, hnoj, hnus a bodaj by si umrel na mor." Väčšinou sa stretnem s inými reakciami. „Ja som Oliwera Twista nečítal. Nemám na to čas, musím chodiť na pokec. A ja som aj tak úplný úbožiak, som len biedny čitateľ, ktorý si číta plochu, lebo na viac nemá." Taký človek sa sám dehonestuje, hádže na seba samé príjemné slová a neviem, o čo mu ide. Ak mu ide o to, aby som sa začal cítiť previnilo, má smolu.
Čo to ten biedny čitateľ je? Vraj je to človek, čo nečíta náročné knihy. Ale aké sú to náročné knihy? (Myslím, že sa bavíme o beletrii, nie o odbornej literatúre.) Veď nie je hanba, keď človek začne čítať knihu a zistí, že sa mu nepáči. Či to je klasik, alebo aj reálny autor. Veď koľko ľudí začne nadávať na Dostojevského? Jednoducho sa v ňom nenašli, ale to neznamená, že sú horší ľudia ako ja.
Pevne verím, že čítať knihy je jednou z najkrajších vecí na svete. Sú však knihy, kde autori svoju intenciu sami nepochopili. Sú knihy, do ktorých autor dáva viac svoje nevyzreté hormóny a tie vyhlasuje za realitu. No a také knihy mi nič nehovoria, lebo to mi tak trochu pripomína nevestinec.
Poznám ľudí, s ktorými som sa o knihách bavil a hoci sme mali rozdielny vkus, bola to príjemná debata. Ale myslím, že s takými ľuďmi som si bližší ako s tými, čo som sa o knižkách nikdy nebavil. Hlavne, keď pre niekoho je Hesse taký významný a blízky ako pre mňa Karel Čapek. (Neviem, či existuje niekto, kto by mi bol bližší ako on čo sa kníh týka.)
Keď už spomínam Karla, bolo by vhodné uviesť jeho výrok, „Jedna z největších civilizačních pohrom: učený hlupák." Takí ľudia sú príjemní asi ako žiarliví priatelia niektorých dievčat, ktorým sami nevedia urobiť radosť a potechu na duši.
Čítať knihy je nádherné. Baviť sa o nich ešte krajšie. Človek príde na iné myšlienky, je mu lepšie a má to terapeutické schopnosti. Je to ako keby ste hľadali excalibur v jazere. A čím ďalej sa o tom excalibure a jazernej pani bavíte, tým viac sú vám obaja bližší. (Aj keď je to taká bosorka ako Nimue.)
Nikdy som nemal nič proti ľuďom, nech čítajú hocičo. (Pre mňa za mňa aj fotopríbehy z brava. V nich je viac lásky ako v niektorej hormónovej literatúre.) Ale ak mám čítať knihu, s ktorou nie je môj etický a ľudský kódex spätý, tak ju nedokážem čítať. Preto odmietam knihy, ktoré „sú o živote." Takisto také, kde si autor vymýšľa vlastné historické skutočnosti a ešte tam zakomponuje taký ľúbostný príbeh ako niektoré psychologické poradne zo spomínaného časopisu. No a najviac, najviac, čo sa mi hnusí v literatúre, sú všetky motivačno-dobrozlepšujúce knihy, kde autor cíti potrebu prostredníctvom výrokov niekoho cudzieho vyzdvihnúť život.
No a na záver, prečo som to vlastne napísal? Myslím si, že je potrebné o takej problematike rozprávať a nebáť sa svojich názorov. Tak ako je literatúra kvalitná, potrebná pre život, tak je aj literatúra hrozná. Literatúra, kde knihy sú odporné a vlastne aj nebezpečné.
Zdroj obrázkov:
<http://www.igorzilka.com/knihy/bele.jpg> [cit. 2010-02-15]
<http://3.bp.blogspot.com/_WTZvu2KedpA/SN983TjA_BI/AAAAAAAAAQs/82LcDn-XruA/s400/Libros+de+El+Nacional,+muchos+en+Biblioteca.jpg> [cit. 2010-02-15]
