Začal som výrokom od slávneho dramatika, pretože mám chuť filozofovať o živote. Som zvedavý, aký je život v literatúre. Mám na to dva dôvody. Ten jeden je prostý, som zvedavý, kde v literatúre by ste hľadali skutočný život a skutočnú lásku. Ten druhý je odlišný, ale napíšem vám ho. Trochu dosť mi vadia „recenzie" literárneho diela, „Keď to je o živote. Musíš si to prečítať, v tom spoznáš podstatu života!"
No tak ponorím svoju zvrhlú myseľ do spomínaného literárneho diela a v podstate v ňom nevidím nič. Nevidím v ňom život, lásku a všetko, čo by som od toho chcel vidieť. Skôr v diele vidím hormonálne výplody autora (autorky), čo má 40 a vyjadruje sa asi ako ja, keď som mal 16. Keď mám byť sprostý, hnusný, ostrý, napíšem to tak, že tie fotopríbehy z Brava nemajú od nejakého takého diela ďaleko. Hlavne, čo sa týka charakteristika ženy. Napadá mi otázka, ktorou sa asi budem zaoberať celým článkom. Aké je zobrazenie ženy v literatúre?
Sú ženy (nielen v literatúre), na ktoré jednoducho nezabudneme. Majú v sebe presne to, čo na nich hľadáme celý život. Ukazujú nám spôsob života, je príjemný, nežný, milý a hlavne je trochu iný ako ten náš. Nesú v sebe iskru života. To máte ako so zapaľovaním ohňa. Aj keď prší, drevo je mokré, odporne vlhké, stále rozžiarite iskru. A tak je to aj so ženami v literatúre. Sú postavy, ktoré nás ohrejú svojim plameňom, hoci sa máme horšie ako rozflákanej noci, kde sme po troch pivách vypili nejaké kyslé mlieko a zjedli na to uhorky a čerešne.
Ženy v literatúre stelesňujú lásku, obdiv, chuť života, nádej, obetu a mnoho iného. Vezmime si rozkvitnutú lúku plnú púpav, alebo nezábudiek. My sa jednej, alebo druhej dotkneme a zahreje nás niečo príjemné. Keby som hľadal vhodnú analógiu na ženu v literatúre, asi by som začal nejakou rozprávkou o lúke.
Predstavme si, že lúka je nejaké kráľovstvo. Nezábudky, púpavy, zvončeky, klinčeky sú stelesnením nejakej princeznej. Napríklad púpava predstavuje takú ufúľanú, malú, nezbednú, neposlušnú princeznú. (Až mi niekoho pripomína.) Nezábudka nesie v sebe mytologickú bytosť, na ktorú sa nezabúda. Je tu len nejaké ročné obdobie, ale nezabudneme na ňu. Zvonček predstavuje iný typ princeznej. Je to zázračný štvorlístok, ktorý nás zachráni, keď ju potrebujeme, stačí zazvoniť. No a klinček, klinček predstavuje iný typ princeznej. Ono mi to pripomína jedno dievča zo škôlky, lebo som ju prirovnal ku klinčekom. No a tie princezné sú uväznené škaredými bodliakmi, predstavujúce hrozné krvilačné beštie, čo ničia princezné. Možno sú to škaredí, žiarliví rytieri, čo si svoje princezné strážia ako nejaký zakopaný poklad. (Inak, aká krásna realita, však?)
Hoci sú tie princezné uväznené v putách, nesú v sebe tú ženskosť, ktorú na nich milujeme. Podobne ako so ženami v literatúre. Aké sú teda ženské postavy v literatúre?
Keby sme sa na to chceli pozrieť historicky, začneme asi bohyňou Ištar, Antigonou, alebo Oidipovou matkou. Všetky tri bytosti nájdeme dodnes. Každý deň stretávame nejakú Ištar, nejakú Antigonu, ktorá pohŕda všetkým, čo nedokáže uznať jej najdôležitejšie hodnoty. Čo Oidipus a jeho matka?
Nebudem písať celú históriu literatúru a pýtať sa vás na to, čo pre vás znamená napríklad Constance, Anna Karenina, Bába Miliónová, Maryčka Magdonova, Soňa Marmeladowa, Jane Eyre a mnoho, mnoho iných. Skôr by ma zaujímalo, čo vám ženské literárne postavy dali a ktorá je pre vás taká srdcová? Ja viem, je to veľmi široká otázka. Možno by sme ani celý papier nenapísali, toľko ich je. Ale zahrajme sa na taký brainstorming. Napíšem vám ja tie svoje.
Lúthien. Za svoju lásku, obetu. Za svoju schopnosť robiť stále dobro, nesúca v sebe mnoho sily. Veď ktorá iná žena dokázala urobiť takú šarapatu so Sauronom ako ona?
Matka od Karla Čapka. Keď som to dielo čítal, spoznal som autora z trochu inej stránky. Je to tragédia, ale aká silná! Aj Bíla nemoc končí tragicky, veď dav ušliape jediného človeka! (Zvláštne, ako Čapek dokázal s tými dvoma slovami pracovať, dav a ľud). Ale Matka je hlavne neuveriteľne silná balada. Ako jej jedno dieťa umiera za druhým kvôli nezmyselným konfliktom. A akú silu má v sebe tá žena! No a možno to je aj tým, že v Karlovej Matke našiel každý tú svoju.
Kamala. Herman Hesse dokázal nakresliť príbeh, nie napísať. Ukázal nám, že sa máme držať svojich hodnôt. Jeho Kamala má v sebe mnoho tajomstiev, ktoré pomaličky prezrádza. Naučila ma vnímať život tak jemne, citlivo a hlavne sa nepozerať na pohľady iných. Neviem, či so mnou budete súhlasiť, ale na konci sa stala tým detským človekom. A ako tvrdí Hesse, iba detskí ľudia môžu milovať. Ale to je zasa o láske Kamaly a Siddhárthu.
Paní Fabienová. Antoine De Saint-Exupéry mal zvláštne vnímanie sveta. Dokázal porovnávať zlodejov pokladov s oblohou. Dokázal filozofovať, vnímať svet tak krásne ako o ňom písal. Pamätám si na jeho juhoamerické dievčatá, ktoré stretol v Zemi ľudí. No a tá Pani Fabienová. V nej som prvýkrát vycítil lásku ženy. Ako sa dokáže báť o muža! Ako nemôže a nechce nikomu nič povedať, lebo jedine jej muž to vycíti. Taká krásna bola tá kniha. Ani neviem ako to v Nočnom lete nakoniec dopadlo. (Len medzi nami, autor má úžasnú esej o samovražde a láske.)
Anna Frankova. Pamätám sa ako som chcel tú knihu získať stoj, čo stoj. Potom som ju objavil v knižnici (bola beznádejne vypredaná) a začal ju čítať. Anna má svoj vlastný svet, úžasný. Malé dievčatko, ktoré je tak vnútorne silné. Viete, čo je na tej knihe najkrajšie? No, bola vojna. Ukrývali sa v Amsterdame a čierna polícia chytala každého jedného. Ale Anna aj napriek tomu dokázala do svojho denníku písať o svojich láskach, o svojich pubertálnych problémoch a to tak nežne ako žena. Inak mi to strašne pripomínalo nejaké dobrodružstvo. Anna bola ako kormidelník lode, ktorú naháňali piráti.
PS: Viac o Anne: <http://www.annefrank.org/content.asp?pid=1&lid=3&setlanguage=2> [cit. 2010-03-01]
Nina Lugovska. Neviem či to je tým, že som knihu čítal na jar, ale stále mi Nina bude voňať jarným, nabitým vzduchom. Nina je podobná ako Anna. Nesie v sebe určité posolstvo. Žije v období hrozného tyrana, ale aj tak dokázala tak pekne opísať Moskvu. To mám rád na tej knihe. Keď si predstavím knihu, vidím Vrabčie hory a jednu zastávku električky, do ktorej by som chcel nastúpiť.
Ester od Jana Otčenáška. Do nej som sa zamiloval, keď som čítal knihu Romeo, Julie a tma. Ona mi predstavuje nežné dobrodružstvo. Keď si porovnáme napríklad Petra a Luciu a túto knihu, Ester mi príde jemnejšia ako Lucia. Ester v sebe nesie hodnoty, ktoré na nej milujem. Napríklad jej láska k rodine, k záhrade. Príde mi ako ufúľané dievčatko plné skromnosti, prekvapenia a toho najkrajšieho a najvoňavejšieho objatia.
Písať by sa dalo o mnohých ďalších. Na záver vám dám ešte ďalšiu otázku. Aké ženy v literatúre sú najhoršie?
Ja osobne si myslím, že najhoršie ženské literárne postavy sú bez vlastnosti. Hlavne tie, ktoré ustielajú hlavnému hrdinovi posteľ.
Zdroje obrázkov:
<http://www.galadriel.org/ladiespics/luthien_ambrus.jpg > [cit. 2010-03-02]
<http://www.annefrankguide.net/sk-SK/content/I%5B1%5D.3.1.jpg> [cit. 2010-03-02]
