Z hodín literatúry vieme, čo sa udialo v Černovej počas jesene v roku 1907. Takisto si pamätáme, že človeku, ktorý napísal nesmrteľné nórske slová „Ja, vi elsker dette landet“, sa hulvátstvo a kruté činy nepáčili a verejne sa nás zastal. On nebol len obyčajný spisovateľ. Bol romantikom, buričom svojej doby. Nielenže písal veci, ktoré chutia ako čerstvo ukrojený chleba potretý medom. Bol advokátom Slovákov, pretože sa mu osud krajiny zdal krutý.
Vajanský ma potešil tým ako o ňom písal. Tvrdí, že Bjørnson bol velikánom a internacionálom, všesvetovým. On tým, čo kázal a ako písal, dokázal byť známy po celom svete. Bjørnson miloval Nórsko a stal sa obrovským vlastencom. Bodaj by nie, však napísal tej krajine slová, ktoré si dodnes Nóri uctievajú ako svoju hymnu. Dokázal milovať aj iné krajiny a to ho robí takým všesvetovým. Tak tvrdí o vlastenectve a o všesvetovosti o ňom Vajanský.
Mne osobne Bjørnson prišiel očarujúci, keď ma zoznamil so svojou svetovlasou Synnove. (Inak túto poviedku by si podľa mňa mal prečítať hádam každý chlap.) Je plná lásky a akéhosi mrznúceho, zapadajúceho slnka v Nórsku.
Toto je ideálna poviedka na jesenný večer. Sedíte niekde v čajovni, puká drevo v krbe, vonku zúri silný vietor a vy sa presuniete voľakde do nórskej dediny koncom 19. storočia. Dalo by sa to charakterizovať ako romantizmus nórskej dediny. A ja mám takú neskutočnú chuť si ten vidiek idealizovať momentálne.
Vari si vidiek nezaslúži byť zdiealiovaný? Nie je otázka dediny v takom období sama o sebe kúsok romantická a plná spomienok, ktoré sme chceli pozažívať? Zoberme si nás ako tak. Prichádza mi na um myšlienka vcítiť sa voľakde do nejakej dediny okolo Košíc. Všetci si predstavme ľubovoľnú dedinu na Slovensku a zidealizujme si napríklad Vianoce v tom období. (Napíšem o sebe a o svojej predstave.)
Je nejaký 22.december roku 1894. Budím sa u rodičov, vonku sneží ja sa usmievam. Presne tak ako som sa usmieval vždy, až sa mi rozširujú jamky a ja voniam po javorovom sirupe.
Pôjdem dole schodmi, sestra sa chechce s kakaom a ríbezľovým džemom. Rodičia sa na mňa potmehúdsky chichotajú, spravia mi voňavé raňajky a ja sa pozerám ako deti von oblokom stavajú snehuliakov a myslím na včerajší jablkový mušt. Teplo sa oblečiem, áno, mami, vezmem si aj čiapku a zobudím toho zloducha, s ktorým som sa včera bavil o svojom novom objekte záujmu. (Tam trochu od Rusnákov pochádza.)
Prichádzajú ďalší ľudia, začíname sa guľovať a doberať sa cez potok. Niekomu sa podarí spadnúť niekde do jarku. Podaktorí zbojníci sa hodia do studenej rieky, aby zaujali a rozosmiali nejaké dievčenské oči. (Akoby som o sebe písal.) Potom sa stretneme v krčme, prídu ta všetci, teplé kakao, vonku mrzne a všetci si rozprávame príbehy. Nakoniec si prečítame pri mušte Charlesa Dickensa, lebo neexistuje vianočnejší autor.
Toto by mal byť pre mňa akýsi idelizmus literatúry 19. storočia a to je pre mňa aj Bjørnson. Iste, ešte tam dodať nejakú svetlovlasú, pehatú, usmievavú bytosť.
Bjørnson je osobnosť, ktorá do svojho idealizmu zakomponovala aj otázku sociálneho postavenia. Sám sa bil o to, aby Nórsko bolo oslobodené od Švédska. Mal očarujúci spôsob humanity a bol pre mňa rytierom 19. storočia. Nielen pre Nórsko. Ale aj preto, čo spravil pre Poliakov a hlvne pre nás. Spolu s Jaroslavom Haškom sa nás zastali po tom, čo sa udialo v Černovej.
Bjørnson je pre mňa spisovateľ, ktorý ma povýšil do rytierskeho stavu. Príde mi to akoby som došiel na Camelot. Chvíľku by som sa ta učil a neskôr by som i ja zasadol k okrúhlemu stolu. Do šľachtického stavu by ma menoval práve Bjørnson.
Naučil ma ešte jednu vec. Nech mi v živote bude akokoľvek smutno, vždy musím bojovať za svoje ideály, sny a túžby. Koniec koncov, som Martin a to značí bojovník. Preto som aj veľmi rád, že som si prečítal článok od Svetozára Hurbana Vajanského.
Chýbal si mi, Bjørnstjerne! Veľmi.
