Sadol som si. V lese na lavičke. Vybral som čaj z plechovky a pozeral sa na tú nádheru. Niekedy netreba nič, pokoj, stromy, sýkorky a čaj. A prišiel zvuk, ktorý som už tak dlho nepočul. Vôňa jej vlasov, ktorá bola krajšia ako babkine buchty alebo vôňa teplej pekárne, keď rozvoniava jablkový koláč. Konečne som ju opäť stretol. A mala zápalky.
Nikdy som si neuvedomil, aká je nádherná. Potrebujem ju a potreboval vždy, ale posledných pár rokov som bol tlačený k veciam, ktoré som nechcel robiť. Usmiala sa so svojimi zubami, v ruke držala makový koláč a rada by ho niečím zapiť.
„A rum si kde nechal?“ opýtala sa, skúmala ma očami a hrala sa s vlasmi.
„Ako to robíš, že prídeš, keď mi nie je úplne najlepšie?“ nadhodil som.
„Veď som súčasťou teba. Kto iný by tu mal byť? Zasa si sa nechal oklamať nejakými ľuďmi, čo z teba vysávajú viac energie ako dementori?“ a očami urobila ten nádherný pohľad.
„Ani mne nebolo veľmi dobre poslednú dobu. Dlho si mi neukazoval súhvezdia na oblohe, ktoré si si vymýšľal.“
Zasmial som sa. V dobe, keď je tu tak strašne veľa studených karieristov, nezodpovedných bláznov a rozmaznaných manipulátorov, stálo predo mnou dievčatko so zápalkami a delila sa so mnou o kúsok koláča a čaj.
„Keď som ťa spoznala, bol si chlapec so zápalkami. A teraz si chlapec, ktorý tie zápalky stratil,“ usmiala sa na mňa.
„Poďme spolu za tie stromy, pri nich žijú rysy. A vedia rozprávať!“ pošteklil som ju.
Samozrejme, že mi neverila ani slovo. Ale držali sme sa za ruky a šli. Konečne. Po dlhom čase sme sa opäť našli. Uvidíme, čo bude nabudúce.
