„Ako vieš, že som to ja?“ spýtal som sa zvedavými očami.
„Svieti na teba slnko a ty sa odrážaš na zem. Veľmi brčkavý odraz.“ chutila po škorici a jej ruky boli teplé.
„Aký si mal deň?“ opýtala sa ma pri prechádzke.
„Ráno som vzal noviny, kde som si prečítal horoskop. Bolo tam, že si mám dávať pozor na hlučných ľudí.“
„Rada by som sa ťa voľačo opýtala. Nenapísal si si ten horoskop sám?“ nedalo jej.
„Ja som nikdy také nerobil.“ prezradil som nevinnými očami.
„Na strednej škole si písal do školského časopisu horoskopy. Isto si na to balil baby, ty ozruta jedna! Si strašný sukničkár!“ a silno ma stisla za ruku.
„Odkiaľ to vieš?“ bol som zvedavý.
„To, že si sukničkár?“ nedalo jej.
„To, že som písal do školského časopisu tie voloviny.“ tváril som sa, že si nevšímam to doberanine.
„Veď si pracoval v obrovskom archíve. To by nemala byť pre teba záhada.“ vyštartovala a zatvárila sa veľmi zaujííamvo.
„Radšej nechcem vedieť, ako si sa k tomu dostala. Mimochodom, sukničkár nie som. Prosím ťa, veď ja som v živote nezbalil žiadnu babu.“ bránil som sa zubami nechtami.
Pozrela sa na mňa tými svojimi ľudskými očami a zamilovaným hlasom sa ma spýtala. „Ty si to niekedy potreboval?“ hanblivé oči sa od seba nedokázali odtiahnuť.
Kráčali sme po Hlavnej ulici, ktorá je skanzenom generácií v Košiciach. Hlavná ulica sa za pár rokov zveľadila. Je plná kaviarní, pivných šenkov a výzdoby. Mnoho ľudí tadiaľ chodí každý deň. Naša Hlavná ulica má pre mňa staromestský šarm, ktorý spája svety tejto doby z dobou, kedy po nej chodili ešte staré električky. Hlavná ulica vyrástla z malého uštipačného dievčatka na dospelú ženu plného skrytých a krásnych tajomstiev. Pomaličky mi ich odhaľuje a obaja sa hanbíme, keď ho objavíme.
Je to ako s dievčaťom, ktoré som spoznal v škôlke. Sedávala so mnou pri obede, kradla druhým zákusky a usmievala sa svojimi mliečnými zubami na to, ako mi chutia. Po obede si ľahala ku mne do postele (občas aj pod jednu perinu) a bola veľmi nepríjemná, keď jej na to prišli. (Ja som s ňou rumázgal, ale tie učiteľky nás rozdelili.) Po rokoch som ju držal za ruku, usmieval sa na ňu a chcel ju vziať do cukrárne. Raz si oliala nádhernú sukňu kávou a ja jej na to povedal, že je to vkusné. Potom ona na mňa vyliala kávu a usmiala sa presne tým úsmevom ako v škôlke, keď pre mňa kradla zákusky. Toľko hravosti, detskej fantázie a sily v jednom ženskom úsmeve.
„Dostala som žalude.“ povedala, trochu sa pýrila.
„Aké žalude?“ bol som zvedavý.
„Išla som ráno do práce pešo cez Hlavnú ulicu. Oproti mne šiel pán a dal mi noviny. V tých novinách bolo zopár žaludí. Nielen mne, ale dával noviny ďalším. Ľudia si ich zbierali a odkladali do vrecka.“ usmievala sa.
Bolo nám ľúto vyhodiť ich. Nešli sme na kávu, ani na pivo. Kŕmili sme kačky, pomenovali ich a rozprávali sa. Potom mi postrapatila vlasy, ktoré sa vyrovnať ani nedajú.
Druhý deň som šiel do práce po Hlavnej ulici ja. Nenašiel som ju, ale oproti mne sa pristavil chlapík. Strašne mi pripomínal Ľudovíta Felda a ja som sa na neho usmial. Dal mi do ruky noviny a nechcel za ne peniaze. Pôsobil skromne, určite to bol starý učiteľ, za ktorým chodievali študenti sa poradiť. Z nášho stretnutia som nadobudol pocit, že pozýval starých študentov na čaj.
Otvoril som noviny a z nich sa vysypali žalude. Pozbieral som ich po Hlavnej ulici a strčil si ich do vrecka. Kedy jej to poviem? Uštipačne som sa na seba usmial.
Stretli sme sa v ten istý deň pri vedeckej knižnici. Oblečení sme boli naopak. Väčšinou som ja košeľový a ona svetrový, vtedy to bolo naopak. Sadli sme si na lavičku k fontáne. Vytiahli sme z vrecka, čo sme ráno dostali. Veľmi ju to potešilo a celého ma objala.
„Prišiel mi známy. Akoby som stretol Ľudovíta Felda.“ a ona zacítila moje pocity.
„Mne tiež prišiel akoby som ho už poznala. Lájos báči však zomrel v roku 1991.“ a obaja sme si smutno povzdychli. Stretnúť tak Ľudovíta Felda aspoň na chvíľu. Chodili by sme k nemu na hodiny kreslenia a prinášali mu príbehy, z ktorých by sa usmieval. V Košiciach je po ňom pomenovaný park. Feldov park pri Sennom trhu.
„Čítala si tie noviny?“ opýtal som sa jej.
„Samozrejme, že nie. Ešte by tam niekto písal horoskopy, že skutočnú lásku nájdem vo vývare z hliny kvetináča, však?“ uštipačne predniesla.
„Alebo o tom, že skutočné šťastie sa dá vyrovnať 72 stupňami.“ nadhodil som.
„To je čo za teplota? Zasa si vymýšľaš.“ bola zvedavá.
„Ty máš 36 stupňov, ja mám 36 stupňov. Keď sa pritúlime, budeme mať dokopy 72 stupňov.“ to mám z MASHu.
„To si mi robil v škôlke. Ty lunt jeden, nevinné dievča zvádzať a do postele s ním ľahať! Hanbi sa!“ a tak sme sa začali doberať.
Po chvíľke sme otvorili noviny a tam bolo perom napísané. „Každý z nás môže zasadiť dub.“
Prekvapilo nás to a oboch potešilo. Možno ju už prešla chuť hodiť ma do fontány. Chytil som ju za ruku a šli sme sadiť duby. Nemusí to byť v Alpách, ale kdekoľvek na svete. Každý z nás môže zasadiť dub. V každom z nás je aspoň kúsok Elzéarda Bouffiera.
