Väčšinou sa k tomu podáva čaj, taký čierny, aby človek nezaspal. Nikto netuší, odkiaľ sa ten čaj nasypal.
Vonku to sneží, voňajú a jedia sa perníky, pichá nás ihličie a bozkávame sa pod imelom. A potom zájde do totej chyži nejaký huncút a podobne ako bard, rozpráva, rozpráva, rozpráva.
My tú jeho povedačku, rozprávku, povesť, či ja neviem ako sa tomu hovorí, počúvame úplne akoby bez dýchania. Pozeráme sa naň a hltáme jeho príbehy, ponúkame ho medovinou a potom rozpráva ešte viac.
Aké vianočné príbehy poznáme? Ja som si stále vymýšľal, keď som dievcunkám rozprával niečo vianočné. Napríklad o Dvanástich mesiačikoch. Myslím si, že tú rozprávku poznáme všetci. Povráva sa, že je to najstaršia rozprávka, akú náš folklór pozná, ale neviem, nie som štatista, ani archivár. Doniesla nám ich Božena Němcová a dokázala dať príbehu čarovnosť.
Ja som si vymýšľal rozprávku o tom ako Marušku vyhnali v zime na jahody. Potom pribehla k ohňu a vyžalovala sa prvému, ktorého stretla. Bol to mesiac máj a keďže máj je lásky čas, oddane sa ľúbili, lásku si sľúbili a mali kopec detí. (Domyslel som si, že máj je kvôli tejto rozprávke mesiac lásky.) Je pochopiteľné, že reakcie boli rôzne. Zväčša som to ani nedopovedal, lebo som dostal kutáčom po hlave. Potom som počúval, „Ach, Martin, Martin, kedy si prestaneš vymýšľať?" Ale jej oči tak túžili po tom, aby som pokračoval ďalej.
Čo vy a vianočné príbehy? Aké ste si rozprávali?
