Prečo vlastne pálime sviečku mŕtvym? Dnes jesviatok všetkých svätých. Tak si zadefinujme pojem svätý. Legenda opisuje svätcov ako vznešených ľudí. Cyrilo-Metódskelegendy opisujú našich najstarších učiteľov ako symbol mravnosti, dobra, učeniaa všetkého pozitívneho.
Maurova legendao svätom Svoradovi a Benediktovi im pridáva asketickéa sebatrýzniace prvky. Napríklad ako Svorad žil s reťazouv tele. Alebo ako mohol jesť iba 40 orechov za 40 dní.
Svätý František mal zázračné prvky. Vedel liečiťchorých a rozprávať sa s vtákmi. Lenže nech si každý odpovie na otázku,„Čo znamená svätec pre mňa?“
Pre mňa osobne jesvätec človek, ktorého Boh k sebe povolal. Človek, ktorý ma nejakýmspôsobom fascinoval. Ale v dobrom. No a ten najbližší svätec je premňa človek, ktorý odpočíva na cintoríne a je z mojej rodiny. Veď taknejako by to malo byť? Ale je? A či nie je? Pre mňa je určite svätý človek môj dedko.
Hoci som ho nepoznal, určite to bol dobrý človek. Veďako inak by pre mňa rodičia znamenali to, čo znamenajú. A takisto ajpradedo a prababka, ktorí sú na cintoríne pochovaní tiež.
Ako na mňa dnesvplýval cintorín? Tak ako stále. Keď som šiel v našej milovanej MHD, dalsom si otázku : „Načo vlastne chodíme nacintorín?“ Ja som si odpoveď dal. Lenže aj iní mi odpovede dali. Samozrejme,že som sa ich na to nepýtal. Lenže, ak niekto vrieska na celú električku,začujete, aj keby ste boli hluchí. No a jedna pani vrieskala ako zmyslov zbavená: „ Jasné, že idem na cintorín. Veď sa topatrí a musím! Veď čo by iné baby na mňa povedali?“
A sme doma. Určitepoznáte poniektorých ľudí, prečo chodia do kostola. Omša je o siedmejvečer. Lenže oni z domu prídu do kostola o jednej. Preto, aby ľudiavideli, akí sú pobožní. A keď sa omša skončí, každého posielajú do teplýchkrajín. Je smutné, že mŕtvych niekto pozrie len preto, že sa to patrí.
Ďalšia miodpovedala slečna, asi v mojom veku. Mladšia nebola. Celkom pekná bola. Pokiaľneotvorila hubu. Nie ústa, hubu. „Nemôžemsa ísť dnes opiť, lebo matka ma donútila ísť na cintorín. Krava jedna. Veď keďniekto už zdochol, nech mi dá pokoj.“ Takto odpovedala do telefónu.
Potom som sa ja pobral na cintoríns kamarátom. Mnoho hrobov, mnoho svetla. Uvedomil som si, že by stalo zatosa tam pri tých sviečkach prejsť v noci. To by bol pohľad pre moju dušu.
Prišiel somk hrobom a uvedomil si niečo. Pod tými hrobmi sú telá. A boli toľudia. Pred nejakým časom z nich odišla duša. Keď sa po tom cintoríneprechádzam, uvažujem. S kým každým by som mal tú česť sa porozprávať? Bolito ľudia, ktorých srdce bolo ľudské. Možno neľudské. Nikto nevie, ktoréz tých duší plavú v nebi a ktoré v pekle.
Škoda, že soms dedkom neostal dlhšie. A ešte viac ma mrzí, že odišiel. Ani som honepoznal. Ani sme nestihli ísť na ryby,na huby. Ani mi neukázal ako ísť na dievčatá.
Na cintorín chodím rád dávať sviečku. Nie preto,že sa to patrí, alebo že sa to musí. Skôr preto, lebo si chcem dokázať, žeľudí, ktorých mám v srdiečku, mám i tam.
