Kedysi dávno panoval v Uhorsku slepý kráľ. Malvšak dobré srdce a ľudia ho mali radi. Jedného dňa sa vybral kráľ sosvojou družinou na lov. Šľachticov, rytierov a iných to lákalo do prírodya poriadne si zastrieľať na rôzne zvieratá. Nechali tak kráľa samého. Kráľzaspal a zrazu ho prebudil obrovský hluk.
Zobudil sa. Otvoril si oči, no nevidel nič. Bolatma. Veď bol slepý. Na svojej koži pocítil, čo sa deje. Keď mal už poriadnemokrý kabát, nevedel čo má robiť. Zrazu začul ako niekto z jeho družinytrúbi. Pobral sa za tým hlukom. Bol hladný a nevedel čo má jesť. Jeho noszacítil jahody. Začal ich priam hltať, kým sa neprejedol. Potom opäť unikal zazvukom. Kým neprišiel k vode. Počul ako sa valí voda. Rozhodol sa, žeprejde brehom. Tá rieka sa dnes volá Torysa.
Nikto však nevedel, že ide presne opačnou stranou.Kráľ vstúpil do rieky a tá bola hlboká. Jeho družina sa ho pokúsilahľadať. Pred brehom rieky videla niečo červené. Nebola to krv. Na tú by bolaveľmi sladká. Jeden ho šiel hľadať. Ostatní ho vysmiali. Chvíľku sa tešili. Noten rytier, čo ho šiel hľadať, našiel i na druhej strane tú červenú farbu.Jahodovú šťavu. Keď bol za Torysou, vykríkol východniarskym nárečím : „Prešol!“ Kráľ prešiel, prešol,a tak vznikol Prešov.
Takto hovorí jedna povesťo tom, ako dostalo meno druhé najväčšie mesto na Východnom Slovensku. Prečosú v erbe jahody? Pretože zachránili kráľa pred smrťou. Nezahynul odhladu. Preto jahody.
Toto je jednapovesť o tom, podľa čoho je názov Prešov. Existuje stovky povestío stredovekých mestách, hradoch, zámkoch. V nejakých vystupujú víly,škriatkovia, či iné bytosti. Časom tu snáď popridávam aj nejaké iné. Jezaujímavé vedieť niečo o mestách a zámkoch. Škoda, že to médiá nejakonepopisujú. Tie lákajú iné veci. Žiaľ pre mňa akosi nepodstatných.
