Tú cestu poznám, hoc, nešiel som po nej viac ako 2 roky. Párkrát som chodieval do školy vlakom. A tie spomienky. Ako som sa bál, že zmeškám zápočtovú písomku, lebo sme v Kysaku čakali na vlak z Prahy. Ako som sa zaľúbil do nejakej staršej baby a doteraz si pamätám aké mala nohy. Alebo ako sme párkrát vystúpili v Drienovskej Novej Vsi a šli do Prešova autobusom, tuším na staršiu slovenskú literatúru. To boli časy, keď som vo vlaku čítal Proglas v staroslovienčine a ľudia sa ma báli, či nevnášam do vlaku voľajaké zaklínadla. Pritom ja som sa modlil.
Vystúpil som na stanici a ovial ma ten prešovský vzduch. Akoby ma chcel objať a ja som sa veru nebránil. Spomenul som si ako som bol so Stankou na čokoláde a smiali sme sa so slov ako imejl, vebové prostredie a spomínali na časy, keď v slovenčine bolo w. (Veru, obaja sme to dvojité w zažili.)
Kráčal som po Prešove, po svojich zaprášených krokoch, voňali mnou a tou mojou zvedavosťou. Keď som šiel na prvú skúšku, kráčal som vôkol rodinných domcoch. Vybrechol na mňa pes, spadol som, div si nerozbil gambu.
Ťahal som za sebou laby a uvidel tú piváreň, kde sme raz s Mišom a Matúšom preberali také odborné veci, že nás odtiaľ museli vykázať. Alebo keď sme šli ku kostolu, kde sme sa s Matúšom bavili o dievčatách a obaja sme sa z toho rehotali.
A potom som prišiel do školy. Chodil som tam tri roky a nebol to stratený čas. Naučil som sa zopár vecí. Napríklad to, že netreba byť vo všetkom najlepší a s každým sa vo všetkom merať. (Takí ľudia sú mi protivní a nevedia si usporiadať svoje vlastné hodnoty.) Treba sa naučiť základy toho, oného a potom čakať, kedy to človek implementuje do praxe.
Je to budova, ktorá rozhodla o mojej budúcnosti, terajšej prítomnosti. Nehovorím, že som bol so všetkým spokojný, ale bol som šťastný, keď som tam študoval. Spoznával som nových ľudí, chechtal sa na prednáškach a spolužiakov mal perfektných. Matúš bol môj verný „parťák" a koľko sme toho pohútali. Michal nás stále prekvapoval svojim prístupom a Lucka bola stále tá neposedná, čo bez nás nemohla fungovať. A my bez nej tiež. A ona bola tak nebesky krásna, keď sa hnevala. (Nebudem tu písať na koho sa hnevala, lebo tá by si našla kvôli tomu ďalšieho frajera.)
Boli to časy Karla Čapka, informačnej analýzy a prechádzok na prešovskú kalváriu. Nikde som ešte na jeseň nevidel také krásne stromy ako práve tam.
Počas tých troch rokov tam som sa naučil, že knihy majú v sebe neuveriteľnú hodnotu. Ale aj to, že sú knihy, ktoré sa len hrajú na niečo, čo nie sú, pretože sa boja skutočnej reality. Začal som opovrhovať ľuďmi, čo sa mi smiali z toho, čo študujem. (Hlavne ich komplexu, že nikdy sa na žiadne štúdium nedali.)
Dvere PÚ sa mi opäť otvorili. Už nie som ich študent, som absolvent a teším sa vždy, keď si spomeniem na svoje lapajstvá.
