Oblasť východného Slovenska je od dediny k dedine iná a svojim spôsobom rovnaká. V každom ľudskom bydle na východe sa dejú tie isté veci, ale skúste povedať Spišiakovi, že je úplne rovnaký ako Šarišan alebo nedajbože Zemplínčan.
Obrazotvornosť a folklór východného Slovenska sa zbiera s tými nádherými ľuďmi, ktorí používajú smiešne slová. Ide o slová ako garadiče, čatorňa, kompere, bandurky, krumple, „co ši chory na pečenku“ a podobne. (Nadávky budú inokedy.)
Pozbierané slová, ktoré tvoria vety sa ukladajú do umenia. Iste, máme nádherné literárne dielo v šarišskom nárečí. Ja si však myslím, že vyjadrenie východniarov dokáže divadlo. Priznám sa, že som sa do toho divadla chystal už dlho. Je to práve to divadlo, ktoré nás, východniarov, dokáže vystihnúť. Ide o prešovské divadlo Jonáša Záborského.
Celý ten nápad mal môj kamarát Erik. „Keď už budeme obaja doma budúci piatok, čo keby sme skočili do divadla?“
A tak sa začal rodiť obrovský plán. Rozhodli sme sa ísť na divadelnú hru Revízor. Lístky sme kúpili a šli teda do Prešova. Bohužiaľ počas cesty z Košíc do Prešova sa nám stala veľká krivda. Neprišiel Bus Karpaty.
Ide presne o toho Revízora, ktorého máte na mysli. Nikolaj Vasiljevič Gogoľ napísal Revízora v 19. storočí. Písal sa rok 1836, keď bol Revízor prýkrát zverejnený. Krátko po premiére Revízora musel Gogoľ opustiť vlasť, pretože kritika jeho diela pochopila ako ostrý útok na ruský ľud. (Kdeže by satirický Gogoľ niečo také vykonal.)
Spracovanie prešovského divadla bolo šialené. Ide presne o východoslovenskú náturu, ale ruskej klasike sa neublížilo. Mám rád to spracovanie klasiky, kde si divadlo vymyslí svoje kulisy, svoje prostredie, ale myšlienka divadelnej hry je nedotknutá. Robia to napríklad Slováci i Česi.
Prešovské divadlo Jonáša Záborského vytvorili príbeh veľmi netradične. Predstavte si starú mäsiareň, kde aj stena je oprskaná krvou zvieraťa. Je tam stará váha so závažím a kyslé uhorky a ešte niečo, čo neprezradím.
Herci si divadlo začali užíva od začiatku dokonca. Ako som spomínal, cítiť východoslovenský temperament, ale aj chladné Rusko. Divadelná hra začína ako podniková schôdza, ktorá sa preženie na búrlivý večer piatiky, pletiek a kadečoho iného. Počas toho riaditeľ nemocnide prednesie. „Pacienti v našej nemocnici sa delia na dve skupiny. Tí, čo sa vyliečili, žijú a tí, čo zomreli, neboli našimi paicentami.“
Túto vetu nájdeme v ruskej literatúre podľa mňa od prvopočiatkov až po Solženicyna.
Postava Chlestakova je stvárnená bravúrne. On sa stal behom niekoľkýc čh chvíľ veľmi obľúbený. Komunikuje s publikom, smeje sa a vie sa aj originálne predať. Napríklad, keď sa prezentuje ako sa s každým pozná, povie, že sa pozná aj s Puškinom. „Minule som tak sedel s Puškinom na káve a pýtam sa ho. Ta čo, Saša? Píšeme, píšeme?“
Skvelý je aj jeho sluha, ktorý trpí hladom a hovorí starostovi, že jeho pán si váži pohostinnosť druhých ľudí aj na základe toho, ako sa postarajú o jeho služobníctvo. Postava sluhu sa mi páčila najviac. Stvárnený herec mi pripadal ako Roberto Benigni. On používal jeho grimasy, pohyb očí, rúk. Čakal som kedy niektorej ženskej postave povie: „Buongiorno principessa!“
Excelentní boli aj starosta, sudca, všetky ženské postavy, ba aj riaditeľ školy. (Hlavne ako fajčí cigaretu.)
Ďalej prezrádzať nebudem. Vyberte sa na divadelné predstavenie, narehocete sa. Ak vám môžem poradiť, neberte si na divadelné predstavenie ibuprofen, ani 3 stovky na požičanie.
Keď je divadlo dobré, počuť o ňom. Je to akýsi šarm, ktorý sa po predstavení túla po meste. Je to presne ten pocit, keď čakáte na autobus a ľudia sa bavia o predstavení. Smejú sa na rovnakých scénach, kúskoch, či hercoch. Tento smiech počuť od jednej krčmičky k druhej.
Divadelné predstavenie Revízor presne toto malo. Zrazu si ľudia začali po celom Prešove začali šepkpať o Chlestakovovi a dedinčanoch. Podľa mňa aj v pondelok si niekto pôjde po Gogoľa do knižnice.
Prešovské divadlo ma očarilo svojim temperamentom, humorom a akousi chuťou sa tam vrátiť.
Venujem folkloristke a svojej najmilšej sestričke.
