Konkrétne som videl jeden citát z Danteho Pekla. Bol som očarený. Chcel som nájsť Danteho, ale on si ma našiel a ja si uvedomil, že je to začiatok mojej renesancie. Nebol jediný, kto ma na moste našiel.
„Pozeráš sa na ten nápis, akoby si ovládal toskánske nárečie 13. storočia či kedy ten básnik žil,“ a za mnou bol rys. Štvornohý tvor, ktorého som už párkrát stretol. Objaví sa, keď to nečakám.
Divoký, láskavý a mierne ironický. Usmieval sa na mňa potmehúdsky, akoby mal čosi za lubom. Skočil na most a oňuchával, čo mohol. Potom sa majestátne umyl, pretože chcel byť čistotný.
„V tomto meste jazdia tiež električky,“ usmial som sa na neho.
„Ja viem, ale dnes rozprávam príbeh ja a vôbec nemá s električkami nič spoločné,“ usmial sa na mňa, ale dal si záležať, aby som sa mu nepozeral do očí.
1995 - nejaký les
Zrazu som sa dostal do roku 1995 v nejakom lese. Traja chlapci sedeli na lúke a hádzali kamene do stromu. Na strome bola rozhľadňa a tam plakal mladý chlapec. Vystrašený chlapec, ktorý sa cítil ponížený. Ešte nevedel, čo to slovo je, ale nepáčilo sa mu to. Posmievali sa z neho, že nikdy ho nikto nebude mať rád. Nepustili ho zo stromu a čakali, kedy sa počúra. Dokonca sa z toho smiali. Tešil ich pohľad, že môžu mať nad niekým moc.
„To ste frajeri, hádzať po ňom kamene, keď sa nemôže brániť, čo?“ opýtal sa ich hlas, ale nikde ho nevideli.
„Čo si to povedal?“ mysleli si, že kričí chlapec na strome. On však plakal a bol bezbranný.
„No, poď, poď trošku od stromu, ak túžiš po doživotnej jazve a traume na celý život. Ver mi, s veľkou radosťou ti roztrhám ksicht!“ kričal nejaký hlas, ktorý sa zabával, ale nikomu do smiechu nebolo.
„Kto to je?“ spýtali všetci traja a začali sa báť. Bál sa aj chlapec. Pretože, keď na vás hádžu kamene, to ešte neznamená, že nejaký psychopatický vrah bude k vám ohľaduplný.
„Vy tri beštie. Vy ste urobili veľkú chybu. Neuvedomili ste si, že keď vy mňa nevidíte, ja vás vidím,“ kričalo stvorenie.
Z ničoho nič jeden začal kričať a z nohy mu tiekla krv. Už plakal aj on a dvaja na neho pozerali.
„Nie som učenlivý študent, musím sa polepšiť. Chcel som mu roztrhať ksicht, ale zle som vypočítal skok a potrhal mu akurát lýtko, do šľaka!“ povedal hlas a bolo počuť niečo mľaskavé. Akoby si olizoval časť tela.
Traja odvážni a chrabrí rytieri kráľa Artuša pochopiteľne zdrhli. Chlapec na strome bol vystrašený. A ešte viac bol vystrašený, keď videl to oranžové stvorenie s fľakmi na koži. Nebola to mačka, ale bola to mačka.
„Nemusíš sa ma báť. Podľa starých príbehov, objavujem sa tam, kde sa stratilo svetlo a ja ho stále vidím,“ povedal rys. Môj rys, ktorý bol ešte mláďatko. Asi preto nevedel, kde majú ľudia tvár a kde nohu.
„Kto si?“ opýtal sa ho chlapec.
„Rys,“ usmial sa štvornohý tvor a umyl si labu.
Spriatelili sa. Rys chlapca odviedol k ľuďom, ktorí boli dobrí. K ľuďom, ktorí lásku nemerali úspechmi. Naučili ho, že lásku si netreba zaslúžiť činmi. Slová ako rešpekt, úcta a porozumenie, to všetko ho vychovalo k tomu, aby bol šťastný. A rys ho občas šiel pozrieť. A keď ho chcel niekto zbiť, rys sa naučil, kedy a kde vyskočiť a čo robiť. A tak rys zachránil malého chlapca.
Chlapec bol vedený, že láska je normálna. Mať niekoho rád a neospravedlňovať sa za to, to je úplne prirodzené. Ak rozprávam, vypočujú ma. Neodsudzujú ma, ale usmerňujú. Keď urobím niečo zlé, ukážu mi, aby som to nabudúce urobil lepšie. Nie to, aby som si nikdy neveril. Mačací zbojník s veľkými labami priviedol chlapca do takej rodiny a uchránil ho od zlých vecí. Chlapec konečne vedel, že nemusí nikoho prosiť, aby ho mali radi.
október 2025 - Florencia
Rys dopovedal príbeh a plakal. „Občas sa strašne neznášam, že príbeh nepokračoval týmto smerom. Ale ja som tam bol a neurobil som nič. Oni ho ponižovali a nechali ho tam cez noc!“ kričal rys.
„A ja som neurobil nič!“ pokračoval rys a z jeho nádherných očí sa kotúľala slza.
„Ono sa veľmi ťažko robí niečo, keď do teba druhí hádžu kamene,“ povedal som mu a on sa na mňa pozeral.
„Ako to myslíš?“ bol zvedavý. Obaja sme sa pozerali na rieku Arno.
„Poviem ti ja teraz príbeh,“ usmial som sa a pohladil ho po krku. Bol celý vystrašený. Asi, ako, keď bol ešte malým rysom.
1995 - to isté miesto
Ten chlapec na rozhľadni som bol ja. Ďalší chlapci ma priviazali na sedale na nejakej lesnej rozhľadni, aby som nemohol nič robiť. Vraj je to preto, lebo som vykonal niečo zlé a urazil som Boha. (Len tak mimochodom, samotné náboženstvo nemôže za to, že niektorí ľudia ho nepochopili a prispôsobili si ho na svoju manipuláciu.)
Zazrel som však, ako sa niekde v lese potuluje rysie mláďa. A oni z toho mali žarty a tak doň hádzali kamene. Neurobil som pre neho nič. Bál som sa oň, či sa mu niečo nestane.
2025 október - Florencia, Ponte Vecchio
„To tak nebolo!“ skríkol rys.
„Ani chlapec nebol na strome celú noc. Nakoniec ho vzali domov, pekne sa pomodlili a všetko sa im odpustilo,“ povedal som mu a on zasyčal.
„A ja som utekal lesom a dúfal, že už nikdy nebudem taký bezbranný. Najmä k tým, na ktorých mi záleží,“ potvrdil, ale stále sa pozeral na oblohu.
„Ale veď to nie je zbabelosť. Pri niektorých veciach je najväčšia odvaha utiecť,“ predniesol som.
„Avšak predstava, že im roztrhám ksichty, by sa mi páčila,“ zatváril sa samoľúbo — tak ako len mačky vedia.
„To by si najprv musel rozoznať lýtko od tváre,“ podpichol som ho.
„Však aj ty si nejako musel začínať,“ vrátil mi to a noblesne si olízal labu.
„Prišiel si v dobe, keď som stratil zápalky a dievčatko so zápalkami ma k tebe zaviedlo,“ povedal som mu.
„Toto je Florencia. Najvyšší čas, aby sa v nás začala odohrávať naša vlastná renesancia!“ vykríkol a šli sme si kúpiť zmrzlinu.
Keď sme šli po Florencii, opäť sme sa doberali. Ale keďže sme boli vo Florencii a pri Danteho odkaze, napadla mi jedna otázka.
„Budeš mojím Vergíliom?“ opýtal som sa ho, keď si zasa olizoval labu.
„A ty mojím?“ žmurkol a šli sme na pivo.
