Z dejepisu všetci vieme, že nás kedysi napadli Tatári. V tom období bol na kráľovskom dvore panovník Belo IV. Nemal však veľa odvahy. Rozhodol sa, že kamsi utečie. Bojoval síce proti Aziatom, no nechal ľudí napospas týmto „divochom.“ Spolu s niekoľkými zemepánmi utekali ako sa len dalo. Povráva sa, že nejaký ten zemepán si chcel vziať so sebou aj truhlicu. Veď boli na ňu hrdí. Jednému sa to podarilo, inému zas nie. Belo IV. však nechcel bohatstvo. Belo IV. si chcel zachrániť krk. Preto sa aj na svojich kamarátov vykašlal. Vedel, že ho budú len zdržiavať. Povedal im kam ide a poslal ich na svoje nové miesto inou trasou. Jeden zemepán sa teda pobral. Ako tak behal, zistil, že je v nepoznanom lese. Potkol sa na drievku a prišiel o svoju truhlicu. Tá sa rozbila a jej obsah sa vysypal. Nikto však nevie kde. Tatári ho počuli plakať, preto ho privítali úsmevom. Sľúbili zemepánovi poriadny peniaz, keď im vyzradí kam šiel kráľ. Nemuseli ho dvakrát presviedčať. Nemusel im popisovať presný plán cesty. Nerozumeli jeho slovám. Rozumeli však jeho písmu. Na strom im nožom vyryl jediné slovo. Tunbul. (Dnešný Šariš)
Tatári sa pozreli na zemepána. Usmiali sa na neho. Ukázali mu mešec peňazí a on sa začal smiať. Okolo krku však nezacítil niečo hrubé. Pomaly sa mu to zarezávalo do krku. Mešec sa od neho vzďaľoval. Zemepán sa stále usmieval. Doslova lipol na peniazoch. Tatári položili na ďalší strom mešec a smiali sa mu, že tam nedoskočí. On sa rozosmial a rozbehol sa. Vyskočil. A duša z neho vyskočila. Dodnes sa v tom lese nachádza to laso. Je zavesené na strome. Keď idete okolo neho, počujete ako sa vám do uší zarezávajú tie zvuky. Zvuky smiechu. Škoda, že neviem polohu toho lesa. Belo IV. si našiel v Tunbule svoju starú družinu. Trochu si odpočinul a pospomínal s družinou na vojenské časy, na vojenskú slávu. Povedal družine, že ich ďalšia cesta bude nasledovať ku Kamenici. Vyskočili zo Šarišského hradu rovno do Torysy. Tatári sa báli rieky a tak družinu kráľa Bela IV. nechali napospas osudu. Družina sa ako tak zachránila. Kráľ však nevedel, že to bude dlhá a nebezpečná cesta. Najprv sa mu utopil jeden kôň. Potom i ten druhý. Belo horko ťažko doplával k brehu. Zatvoril oči a pustil ich do rieky. Ucítil však, že ho niekto vyťahuje. A anjel to nebol. Ani čert. Bol veľmi ustatý. Nevedel ani oči otvoriť. Keď ich otvoril, bol na lodi. Uvidel pred sebou dievča. Ale nie hocijaké. Jej krása pripomínala vílu, jej sila mocného Hérakla. Dievča dotiahla kráľa domov a pohostila ho. Povedala mu o svojej rodine. Hovorila mu o tom, že sú drevorubači. A sú šťastní. Pretože plnia svoju prácu na maximum. Sú šťastní, lebo ich baví práca. Otvorili sa dvere a do domu skočili Tatári. Pohostila ich chlebom a soľou. Neodmietli a pýtali sa na kráľa. Zachovala sa veľmi statočne. Poslala ich do lesa. Povedala im o kráľovi. Kam podľa nej ušiel. Dala im do ruky chlieb, aby si robili omrvinky. Vraj im to pomôže pri hľadaní. Aspoň budú vedieť, kde už boli. Pár minút po tom, čo odišli, zaťukala holubovi. Tomu povedala, aby zbieral omrvinky. Tatári sa v lese stratili. A blúdia tam i dodnes. O niečo neskôr sa kráľ uzdravil. Stretol sa so svojou družinou. Tá mu prezradili, že Tatári odišli. Kráľ chcel darovať Sabine mnoho zlata. Tá odmietla. Preto kráľ vyzliekol svoj plášť a daroval ho Sabine. Neskôr jej poslal mnoho darov. Tá z darovaných peňazí vybudovala kláštor. Nie lenže ho vybudovala, ona v ňom pracovala. Pomáhala nemocným a slúžila aj najmocnejšiemu, Bohu. Keď zomrela, ľudia ju pochovali v nádhernom rúchu. Presne v tom, čo dostala kedysi od Bela IV. Okolo domu Sabiny, vzniklo mesto. Dodnes ho volajú Sabinov. Sabinín dom ukazujú dodnes. Ľudia hovoria, že na začiatku 19.storočia vyplavila Torysa Sabininu hrobku. Ľudia ju otvorili a našli v nej zlatú korunu, pozostatky ženy a takisto aj skvosty.
Každé mesto by malo byť hrdé za nejakú svoju osobnosť. Však aj vy Sabinovčania, si uctievate Sabinu?
