Kedysi dávno mal pánDevína, volal sa Mikuláš Garaj, svojich poddaných. Mal ich rád, najmäremeselníkov. Veľmi si vážil kováča, mečiara, nožiara, ktorí mu pomáhali vovojne. Mal rád aj kuchára, pekára, či cukrára. Obsluhovali ho pri hostinácha stále chodil spať s plným bruchom. Veľmi si vážil aj hodinárov,záhradníkov. Tešil sa aj z iných poddaných, no najradšej zo všetkých malšaša.
Šašo sa volal Wiganda bol riadny šibal. Wigand rozosmieval ľud, bol múdry a prešibaný.
Jedného dňa prišielk rybárom, ktorí mu ukázali úlovok. Wigand ho vzal pánovi na obed. Cestana Devín bola pokojná. Prešiel okolo voňavých borovíc, našiel potôčik. Čerstvouvodou uhasil svoj smäd a putoval k hradu. Privítal ho strážca. Bolnedočkavý a preto sa ho spýtal, „Čomi nesieš?“ Wigand sa usmial, povedal mu, čo nesie a chcel ísť ďalej.
Strážca vytiahol meča pohrozil šašovi, „Ak dostanešodmenu, chcem polovicu! Ak nie, nájdem si ťa a skončíš ako tí dvaja, čoskočili z Panenskej veže!“
Šašo sa najprvzhrozil, no potom sa šibalsky usmial a povedal „Hoci som iba šašo, dočkáš sa zaslúženej polovice.“ Obajasa rozišli, šašo doniesol pánovi rybu. Hradný pán ho pochválil a všetci sanajedli do sýtosti. Keď bola zábava v plnom prúde, Mikuláš Garaj sa pozrelna Wiganda.
„Wigand, drahý priateľ! Rybárovi som sa už odmenil, dostane novýdomček. Ale čo ty? Doniesol si mi obed a vieš, že ja si dobré skutkycením. Povedz mi, čo chceš?“
„No, drahý Mikuláš, keď nad tým rozmýšľam, niečo by sa mi vážnehodilo.“
„A čo? Chcel by si peniaze?“Ozval sa Mikuláš Garaj.
„Ale figu borovú! Načo by mi boli?“ Pokojným hlasom odvetil šašo. Už vedel ako sa pomstí strážcovi.
Hradný pán mu chceldať za ženu aj svoju princeznú. On ju nechcel. Veď načo by mu bola? Stále samračila, na nikoho sa neusmiala. Keď sa na nejaký kvietok pozrela, hneď zvädol.Bola smutná, neusmievavá. Takú on nechcel, potreboval živú dušu vedľa seba.
„Drahý Mikuláš, hradný pán môj. Ja ťa prosím len o 50 ostrých naholý zadok.“ Všetci spadli zo stoličky a začali sa smiať. Dokonca ajprincezná sa nežne usmiala. Keď videl jej úsmev, uvedomil si, že je vlastnepekná.
Hradnému pánovivysvetlil, prečo chce spomínanú odmenu a on mu vyhovel. Napoludnie hozbili, nedostal 50, ale 25. Veď si mali obaja rozdeliť odmenu. Neskôr nasledovalstrážca. Netušil o ničom a keď mu šašo povedal, že mu pokojne dá ajdvojnásobok výhry, lakomec súhlasil. Nepýtal sa na nič a hneď súhlasil.A tak lakomý strážca, čo sa s nikým nikdy nedelil, dostal 100 ostrýchna holú.
O šaša sa rýchlopostarala princezná. Vyliečila ho z bolestí. Odmenila sa mu sladkou pusou.Chcela mu poďakovať, zato, že ju dokázal rozosmiať. A keď sme už pri tom,určite neostalo iba pri jednej puse.
Jedno staré, židovské príslovie hovorí o lakomcovi, „Z lakomca a tučnej kravy je úžitok ažpo smrti.“ (Malka, 2005, str.79)
