„Ty lotor! Zaspal si a ja ti mám hovoriť o tom drakovi znova? A kvôli tebe som zaspala aj ja." Opýta sa ma druidka.
„Pozerám, že si už hore. Ale vzhľadom na to, že si teraz vstala, vyzeráš dobre." Odpovedám a hrabem sa s rukami v uhlíkoch. Milujem oheň, od mala ma fascinuje, veď má svoju mágiu, ktorá nikdy nevyhasne.
„Klameš!" Skríkne druidka, zapýri sa a jej rumenec je príťažlivý.
Vôkol nás rastú stromy, v nich žijú škriatkovia. Podávajú nám medovinu a my ich odmeňujeme rôznymi kvetmi. Druidka dokáže počúvať vietor, spoznáva jeho meno.
Hreje nás príťažlivé teplo. Ako v sobotu večer, keď celá dedina zažne svetlá a počúva ako húkajú sovy. Občas otvoria oblok, položia naň peceň chleba, plný plech malinového koláča. Niektorí dajú na oblok vychladnúť aj orechové víno, či egrešový lekvár. Nuž, nezbedný, naničhodný čarodejník sa občas v sobotu večer potuluje vôkol toho, aby mohol nejako obdariť druidku. Potom si ľudia myslia, že to mohli urobiť zlí démoni, napríklad čerti, vodníci, čo bývajú v starej čvarge.
Sedíme s druidkou pri ohni, víly hrajú mesačnú pieseň a ja sa prehrabujem v uhlíkoch. Mám mierne čierne ruky, akoby som hrabal škvaru.
„Výborne, dúfam, že tými rukami sa mi teraz zahrabeš do vlasov." Odvetí uštipačne druidka a ja sa na ňu zamilovane usmejem.
„Čo ma zaujímajú tvoje vlasy? Ja sa zaujímam o tvoju dušu." Chechcem sa a vlastne aj ona, hoci sa to snaží skrývať.
Z nedostatku inej činnosti sa začneme štverať na stromy. Vyjdeme hore, skoro až na korunu, vyčarujem si lietajúci pokrovec a sadneme si naň. Oprieme sa vôkol seba, teda vlastne sa k sebe pritúlime.
„Pozri, dedina starého otca sa zapaľuje ako sviečky." Odvetí citlivo a jemne.
Vonku je pokojne. Konečne mám pokoj od prenasledovateľov.
„Porozprávaš mi o tom drakovi?" Opýtam sa jej.
„Ale veď opäť zaspíš." Rehní sa.
Pozerám sa do diali a vidím nezvyčajného tvora. Čo to pri všetkých bohov je? Je neuveriteľne krásny, biely a má na sebe jediný roh.
„Jednorožec, tu?" Opýta sa druidka. V končinách sa začínajú odohrávať neuveriteľné veci.
„Ktosi na ňom sedí." Pozriem sa a vidím mojich dvoch spoločníkov. Jeden je rytier a druhý kováč. Majú na sebe prevesené svoje plášte, svoje erby.
Zoskočíme dole a ideme sa na nich pozrieť. Pozriem sa na druidku a hovorím jej, „Aj by som ti povedal nejaký kompliment, ale ty by si mi povedala, že som zbojník."
„Ty si zloduch! Lapaj!" Chechce sa.
„Ty striga! Ježibaba!" Hovorím sa jednorožec sa blíži.
Zastaví pred nami a kováč s erbom zadýchaným hlasom hovorí, „Inkvizícia prišla do tejto končiny. Chytro! Musíme zobrať dedka a zásoby na cestu. Priprav sa však na to, že majú lapačov mágov. Im čierna mágia nebráni v chytaní ako nám." Odvetí kováč. A vtedy mi začína byť ľúto toho lesa. Les, v ktorom som druidku ťahal za vlasy a vystrájal s ňou huncútstva.
Ale ten pocit, keď si človek sadne na strom, pozerá na svetielkujúcu dedinu, ťahá druidku za vlasy a počúva príbeh o starom drakovi, ten je pre sobotu typický. To je pre mňa sobota večer. A samozrejme aj nejaký ten ukradnutý malinový koláč, orechové víno, či všakovaké iné dobroty z oblokov.
Zdroje obrázkov:
<http://3.bp.blogspot.com/_lgBf1VCDEQw/S7w9WPCMJtI/AAAAAAAAHZw/ZEvALTXhoj4/s1600/Josef-Lada_Jaro_.jpg> [cit. 2010-07-07]
<http://sztuka.blox.pl/resource/druidka4.jpg> [cit. 2010-07-09]
