Moje gymnázium sa nachádza na dvoch miestach, pretože sme sa ako škola sťahovali. Dva a pol roka som chodil do Šace. Obrovská budova, španielčina, megarýchly internet, školský časopis, usmievavé dievčatá, bazén a to ďalšie, čo bolo stokrát dôležitejšie ako spomenuté. Ľudia.
Ďalšia budova sa nachádza v severnej časti Košíc. Chodieval som tam rok a pol a ľudia boli úplne rovnakí. S jednou výnimkou. Dievčatá boli krajšie a o tom ostatnom je zbytočné polemizovať.
Do Šace som sa tešil ako malý chlapec. Hlavne kvôli španielčine, cestovaniu, bazénu a čo ja viem čomu všetkému.
Musel som urobiť prijímačky, na ktoré som sa obliekol ako správny gentleman. Nohavice, košeľa a vesta. (Sako som v tom čase ešte nenosil.) Mladý 15 ročný chlapec, ktorý nepoznal Robinsona, uhľovodíky, súčiniteľ šmykového trenia, ba ani princíp komplementarity.
Prijímačky som urobil, kde som spoznal pár ľudí. Jeden z nich bol výnimočný. Nosil okuliare, vymýšľal si viac sprostostí ako ja a mal zlaté srdce. Spoznal som ho na prijímačkách a nikto netušil kto si v učebni 150 sadne do poslednej lavice. Ľudská fantázia je nádherná a my sme jej mali neúrekom. (Ono sa to nezmenilo.) Štyri roky v lavici sme vystrájali a robili voloviny.
Svoje prvé dni som sa cítil ako veľký študent, ktorý sa učí veľkým veciam. Obľúbil som si chémiu a postupne sa učil so všetkými pokusmi. Pani chemikárka nás milovala, preto nás všetkých nechávala prepadnúť a neraz nás chcela vyšmariť, prilepiť, alebo natrieť fosforom ako psa Baskervillského.
Naša triedna nás učila matematiku a tá mi nikdy poriadne nešla. Chceli sme byť veľkí frajeri a tak sa neraz stalo, že celá 1.AB sedela v šatni a opisovala domácu úlohu. Ibaže Martin bol zvedavý, pretože nejaký objekt záujmu prešiel okolo a vylial si čaj na svoj zošit.
Osobitnou kapitolou bola literatúra. Miloval som ju, pretože od mala ma fascinujú príbehy. Naviac sme mali úžasné slovenčinárky. Obe vedeli rozprávať o literatúre príbehovo a naučili ma hľadať knihy. A čakať. Pretože na tú pravú knihu sa oplatí čakať.
Dejepis bol plný dátumov, panovníkov a čísel. Vyučujúca mala zaujímavú metódu, keď skúšala. Bolo vrecúško čísiel a v triede nastalo ticho. Keby v tom čase spadol klinček na zem, začuli by sme to. Občas sa stalo, že vytiahla vaše číslo, ktoré bolo vaše a dotyčný ticho zaklial. Boli aj takí, ktorí zakliali nahlas. Také číslo 28 bolo jedno z čísel, ktoré sa jedným poobedím stalo osudným. Dodnes sa o tom čísle a mene rozprávajú legendy.
Hrávali sme futbal a plávali. To sme najradšej robili na telesnej a niekedy sa strieľali pekné góly. Milovali sme futbal ako ho milujeme dodnes. Spoznal som sa tam s chalanom, s ktorým sme sa skamarátili a začali chodiť na športové stretnutia.
Futbal v Košiciach nás zaujímal. Mali sme trošku problém s platením a tak nám prišlo na um imrovizovať. Keď ste boli niekedy za štadiónom Lokomotívy, tečie tam malý potôčik. V jednej časti bol (ešte dodnes je) maličký most alebo lepšie povedané zábradlie. To sme prešli a potom sme jednoducho preskočili plot. Romantika prišla, keď sme preskočili plot a tam policajné auto. Fanúšici Slovanu Bratislava museli ukázať, že „život lidskej je tak složitej...“
Štadión v Čermeli nie je len obyčajným štadiónom. On mi dotváral atmosféru stredoškolských víkendov, sviatkov, či príprav na rande. Najkrajšie soboty bývali, keď som z futbalu išiel na rande. Bez hlasu so svojimi rozfúkanými brčkavými hlasmi a mierne natrhnutou košeľou alebo nohavicami. Aj sa ma pýtala, čo som vystrájal, ale ja som sa zatváril ako vrabčiak Čimčara.
Na hokej sme chodievali s Tomášom veľmi radi. To boli zastávky v bufete, kde mali ten najlepší hotdog na svete. (Aj moja vetrovka vie.) Kúpili sme si lacnejší lístok a išli na tribúnu, kde bolo drahšie. Vedľa nás stála skupina ľudí, z ktorých jeden podával na Slovan Bratislava. Pretože Slovan dneska musí vyhrať. Chlapčiská si popíjali nejaké hriatô a kričali na hokejistov. V tom čase nebol Facebook, takže erudovanosť hokejového umenia rástla každým pohárikom. Mimochodom, bola to tá hala na Kavečianskej ulici. Do tej stodoly sa vošlo 2000 ľudí, ale 3000 fanúšikov spravili z tej haly niečo neuveriteľné.
Čo basketbal? Iste, chodievali sme na basketbal. Cassovia do toho! Znelo z tribún. Na mužský basketbal sme boli tiež zopárkrát. Ale tam chýbala v divákoch vášeň, povzbudzovanie a dobre, aj to očumovanie za dievčatami.
Iné športové udalosti sa odohrávali na plavárni gymnázia. Rozcvičovali sme sa pred plávaním ako olympijskí plavci a hádzali sa do vody. Jedného dňa sme proti sebe hrali aj vodné polo. Výsledok si už nepamätám, ale poviem vám, že to bolo niečo ako na olympiáde v Melbourne. Dievčatá nás ťahali pod vodu a nakoniec vyhrali.
Čo školský časopis? Písal som tam horoskopy. (Martin z astrálneho sveta.) Nejaké čísla by som ešte niekde objavil. Bola to nádherná cesta učenia sa. Myslel som si, že sa spoznám s dievčatami alebo mi to pomôže pri možnom ďalšom štúdiu. (Pomohlo.) Za seba som veľmi rád, že som bol súčasťou stredoškolskej redakcie. Chcete vedieť ako to dopadlo s horoskopom? Isteže som ich písal. Každé číslo som si vymýšľal hovadiny a radil ľuďom ktorým autobusom chodiť, aby spoznali pravú lásku. Možno tam niekto našiel pravú lásku. Ja som tam stretol nahnevaných revízoroch, ktorých láskavosť, chápavosť, neha, úsmev a obrovské pochopenie nikdy neobišlo.
Vedel by som písať donekonečna a stále by nebolo dosť. Nádherné štyri roky, kde nikto netušil, čo s ním bude. Všetkých som mal rád, spoznával som a objavoval. Sú veci, ktoré sa nezmenili a ja sa stále cítim ako malý chlapec s ruksakom na chrbte, zvedavými očami a zápalkami vo vrecku.
P.S: Milí spolužiaci, veľmi ma teší, že sa stretávame a som veľmi rád že vás mám. Spolužiaci obyčajne bývajú ľudia, ktorí si nás pamätajú ešte ako veľmi mladých. Stretli sme sa pred nedávnom a veľa sa toho zmenilo. Vzťahy medzi nami sa nezmenili a to je na tom nádherné.
Napíšte mi, hlavne vy z rovnakého gympla ako ja, o svoijch zážitkoch, huncútstvach a tom všetkom.
P.P.S: Chce ešte niekto oznamko odo mňa? (Hoc, neverím, že nejaké nájdem.)
