Skôr ako začnem písať o knihe, napíšemvám čosi o Nine, skrátený životopis. Ninasa narodila roku 1918. Jej rodičia boli Sergej Rybin a matka sa volalaLjubov Vasilijevna. Nina mala dve staršie sestry, Oľgu (Ľaľa) a Evženiu(Žeňa). Najmladšia zo súrodencov Lugovských si začala písať denník Dala doňvšetko, svoje kamarátky, svoje spomienky, svoju nenávisť k Stalinovi,svoje „lásky“, doslova všetko. Denník si začala písať 11. októbra 1932.Zapísala 3 zošity, posledný končí 3.januára 1937. Deň po poslednom zápise jejho vzali komunisti a celú rodinu poslali na nútené práce do gulagov. Veľmidlhé roky drela v gulagoch a odišla z nich až po Stalinovejsmrti. Nikdy sa nedožila rehabilitovania. Mala naň právo, dokonca sa snažilasvoj život vysvetliť Chruščovovi, ale jej prípad bol zamietnutý, vraj chýbalidosvedčujúce údaje. Bola obvinená z teoretického atentátu na Stalina.Zomrela roku 1993. Česť jej pamiatke.
Doba v Rusku bola hrozná už od nepamäti.Ruský ľud stále trpel. Niekto kedysi hovoril, že ruský ľud je unavenýa nemá kedy si poriadne odpočinúť, zdá sa mi, že Solženicyn, ale môžem samýliť. Počas Stalinovej hrôzovlády a teroru zahynulo mnoho ľudí. Najhoršínie je ani počet. Najhoršia je ťažká a bolestná smrť, ktorú si nikto neviepredstaviť. Raz som pozeral dokument o gulagoch a v ňom hovoriljeden pán o tom ako niektorých ľudí hodili do stavby mosta. V denníkusa dozviete niektoré veci, ktoré má Nina z prvej ruky. Dozviete sao hlúpych zákonoch, o nezmyselnosti Stalina. Aké? Dočítate sa.
Denník nie je iba o stalinizme. Ak siniekto myslí, že celá kniha je iba kydanie na Stalina a iných komunistov,mýli sa. Nina bola dospievajúca, mladá dievčina. Mala svoje problémy, ktorémajú dievčatá aj dodnes. Bola škaredá podľa seba. Nemala vraj peknú, dievčenskútvár. Mala v sebe niečo, čo má málokto dnes. Odvahu a hlavne dušu.Duša, ktorá vás núti čítať knihu až dokonca.
Keď čítam denník, stále je kniha nedokončenáa ani nezačatá. Akoby ste otvorili nejakú knihu na nejakej strane(napríklad 243) a čítali by ste. Potom by ste prestali inde (napríklad543) a skončili by ste. Podobné aj v spomínanom stratenom denníku.Nina píše svojej najlepšej kamarátke. Ja som mal dojem, akoby som skočil donejakého cudzieho rozhovoru a ku konci knihy z neho odišiel. Rozhovorostal nedokončený.
Nenávisť k boľševikom je veľká. Rozčuľujesa, až by vraždila. Neznáša celú stalinskú bandu a cíti v sebeneuveriteľnú zlosť. Vie, že nemôže nič urobiť, ale keby mohla, aspoň nasekundu. Celkom ju chápem a preto mi prišlo aj neraz do plaču. Jej otec mázakázaný pobyt v meste. Rozčuľuje sa nad tým, že komunisti berú do škôlnevzdelaných hlupákov ako inteligentov. Vychovajú si ich po svojom. Kto mávlastný rozum, ten v ZSSR nemá čo hľadať! Nina komentuje svoje pocityvýrokom, „To, co tu teď máme, nenísocializmus, ale inkvizice.“
Nina nemá nikoho. Má mamu, sestry, otca,s ktorým si píše. Má aj kamarátky, ale chýba jej láske. Uvedomí si, že jesama, smutná a často skončí plačom. Možno budete mať pocit, že sa neustáleľutuje, ale nie. Len potrebuje občas teplo objať a nežne pohladiť. Veľkáčasť knihy nie je ani o deji ako o jej pocitoch. O tom, že asinavždy ostane sama.
Denník trochy pripomína Annu Frankovú. Annabola romantickejšia a jej denník bol kratší. Ale obe dve, aj Nina, aj Annaboli dve dievčatá, ktoré mali dušu. Dušu, ktorú potrebuje každý človek. Obechceli byť spisovateľky, no ich diela sú slávne až po smrti.
Nina rada čítala od ranného veku. Môžu zatočiastočne rodičia, čiastočne sama. Obľubovala ruských autorov. Veľmi peknývzťah si našla k Tolstojovi. Vyjadruje sa o Tolstojovi, že je jejpodobný. Po každom prečítaní Tolstoja má pocit, že má s ňou viaca viac. Vraj aj on bol v rannom detstve škaredý. Inak Tolstojov románVzkriesenie sa vydal skôr u násako v Rusku. Dušan Makovický (jeho osobný lekár) ho preložila v Žiline vytlačil. Originál je uložený v depozite Slovenskejnárodnej knižnici. Držal som ho v rukách, krásne vonia.
Nina a chlapci. Nikdy ich nevedelapochopiť a stále sa nad nimi trápila. Ubližovali jej, ale nie vo formebozkov, alebo znásilnenia. Ubližovali jej, keď sa s ňou nebavili, keď junepochválili, keď jej nevyčarili kompliment. Zo začiatku ich neznášala, nočasom to šlo lepšie. Na konci knihy sa už začína jej vzťah k chlapcommeniť. Zisťuje, že majú isté čaro, ktorému neodolá. Škoda, že denník ukradli „bolševickí spratci“ a Ninuška honemohla dokončiť. Zaujímalo by ma, ak vzťah mala k chlapcom.
Denník objavila Irina Osipovováa pripravila ho k vydaniu. Irina sa zaujíma o prípadyv gulagoch, o stalinské čistky a o všetky ľudské osudyv rokoch 1918 až 1954. Denník pochopiteľne upravila a dala ho dotlačenej podoby. Chcel by som sa jej poďakovať. Aspoň raz za čas by sme si malispomínať na všetkých ľudí, ktorí boli podobní ako Nina. Ľudia, ktorí si žilisvoj život a mali pri sebe takého nepriateľa ako bol Stalin, Hitler, čipodobné hyeny ľudstva. Ľudia, ktorí nevedeli, že príde zajtrajšok a predsasa smiali a ľúbili.
Komu by som odporučil knihu? Určite ľuďom,ktorý túžia dozvedieť sa viac o „Stalinovomštáte“. Ale varujem vás, nie je to iba o nenávisti k Stalinovi.Ak chcete knihu, ktorá hovorí hlavne o Stalinskom režime, radšej siahnitepo Solženicynovi. Potom by som knihu chcel odporučiť všetkým, čo sa cítia sami.Ľuďom, ktorých nemá kto objať, ktorí potrebujú objatie. Uvidíte, ako si budetes Ninou rozumieť. A nakoniec by som chcel odporučiť knihu ľuďom,ktorých zaujímajú ľudské príbehy. Verte mi, aj spomínaný príbeh vám niečo dá.
Knihu veľmi v knižniciach nenájdete. Skôrvo vedeckých ako v okresných. Žiaľ, na Slovensku sa nachádzajú iba 4vedecké knižnice. V štátnej vedeckej knižnici, v Prešove ju nájdete.Musíte si počkať, kým ju do nej donesiem. Nenájdete knihu aniv kníhkupectvách. Dám vám aj na martinus odkaz, ale žiaľ, kniha jevypredaná. http://www.martinus.sk/?uItem=22145
Ak junezoženiete, určite si trochu počkajte a dostanete sa k nej. Knihy súzvyknuté čakať, aj preto ich mám radšej ako poniektorých ľudí. Ku konci vámešte dám (ne)povinný údaj pri vyhľadavaní, ISBN 80-7252-098-9
