Prišla búrka, počuli sme ju. O búrke som už písal, ale viacmenej o tom, čo to je a ako ju vnímali ľudia v minulosti. Aké máte pocity, keď prší? Aké knižky čítate? Koho by ste stískali? Bojíte sa, keď vonku prší? Ja som si spomenul na Bjorndal.
Mám chuť otvoriť nórsku knižku a dostať sa na starý statok. Tam, kde cíťiť medvede. Koče, ruky práce a vôňu sena. Ide o knihu Večne spievajú lesy. Poberieme sa tam hore na gazdovstvo. Počas cesty to cítiť, je pod búrkou. Švihám kone, aby trielili a boli tam. Vonku hrmí, občas vidieť i nejaký blesk a obloha čierna vykukuje a chce ma k sebe dotiahnúť. Prejdem prvou bránou a za mnou zamknú. Okamžite sa tí chlapi pri bráne skryjú kamsi do tajnej chodby pod zemou. Ja sa dotiahnem s koňom do stajne. Kôň dosiahne čerstvé seno a ja som rád, že som v teple.
Terezy na obrovskom panstve ma upokojuje. Viem, že bude dobre. Večne spievajú lesy sú ako ich hrdinovia. Presne ako Dag a Tereza, cítiť v nich nádherný pokoj. Preto je Gulbranssen neuveriteľným biblioterapeutom.
S Dagom sa stretnem v domci, všetko je pripravené. Zvieratá sú v stajniach, vonku ani nohy. Ľudia sú vo svojich izbách a za oknom to vyzerá akoby prišiel koniec sveta. Na každom stole nesmie chýbať Písmo. Pretože práve Biblia dodali Dagovi tú neuveriteľnú zmenu. Odhodiť sekery z čiernej krvi k Tereze.
A ono to začne. Hrmí, blesky vidieť hádam všade a spustí sa to. Vonku leje ako z krhly. Všetko je mokré, ale všetko je skryté. Vidím na Dagovi, že je so sebou spokojný a šťastný. Pribehnem k nemu a ponúknem ho kávou. Tereza sa usmeje a povie mi. „Vieš, my máme každú nedeľu koláče a kávu.“ Poberieme sa do knižnice a Dag ma prekvapí knihou, ktorú číta. (Medzi nami, ktorú knihu by ste doniesli Dagovi?)
Vráťme sa do reality. Stromy sa naplnili dažďom, vonku počuť fúkanie a spev lesov. Cítim dážď. Mám chuť si vziať Gulbranssena do postele, počúvať kvapky a zaspať. Dobre sa vyspite. Ak budete chcieť, napíšem vám, o čom sa mi snívalo.
