Súdim, že potrebujem zmenu, niečo teplé. Niečo príjemné a jemné, dobré a krásne. Niečo, čo ma z januára dostane preč. Tak balím do ruksaku nejaké veci, mastné rožky, škvarkové placky a nejaké drevo na zapálenie. Zavolám aj svojho spoločníka, či už to bude Sancho, alebo Horácio, alebo nebodaj sir Lancelot. A tak sa veselo poberieme na výlet, putujeme za dobrodružstvom ako sťahovavé vtáky za teplom.
Priblížila sa noc a my sme si konečne zapálil oheň. Chvíľu sa cítime ako Huck Finn a Tom, keď podnikli voľajaké dobrodružstvá. Bože, ako som ja tých dvoch miloval. Chcel som sa s nimi túlať a hrať sa na pirátov. Tom Sawyer bol priateľ môjho detstva. Spolu som s ním kradol tete nejaké dobroty a spolu s ním som sa plavil po plti a hral sa na dobrodruha. A tak sedíme uprostred ohňa ako tí dvaja, mrzneme, ale sme šťastní. Filozofujeme a fajčíme natrhané lístie ako to robil Bilbo.
Pri filozofovaní začujeme zvoniť zvonce. Počuť zvonce a štekotať psa a nejakého chlapa, ktorý sa opiera o železnú palicu. Vychádza z neho akési šťastie a taká dobrá energia, ktorá nasýti aj nás. Chytro zhasíme oheň a utekáme k nemu. Ponúkne nás horúcou polievkou, cítime ako sa pomaličky zohrievame.
Vidieť a cítiť, že ide o človeka spätého s prírodou. Zablatené listy na topánkach si oškrabe. Listy postaví na povalu, vraj blato samo opadne a listy sa vysušia. Potom vytiahne z vrecka žalude, bukvice a iné plody. Začne ich hádzať do fľašky. My sa pozeráme naň, usmievame sa a chceme vedieť jeho tajomstvo. To tajomstvo príde o 30 rokov, zacítime vôňu listov. A potom nás už možno nebude pozývať na horúcu polievku, ale na lipový čaj. Veru, taký je Muž, ktorý sadil stromy. Horúci teplý čaj, rozvoniava po celej izbe. To je pre mňa Jean Giono. Prvý autor z trojice, ktorého potrebujem v zime.
Ten druhý je tiež Francúz a je to jeden z mála Francúzov, ktorých som prečítal. Ale pekne po poriadku.
Ráno sme sa zobudili v jaskyni, bola nám zima a vedeli sme, že musíme putovať ďalej. Sen o Jeanovi Gionovi sa rozplynul ako sa rozplynú triesky v ohni. Neviem, či existuje iný prírodný element, ako oheň, na ktorý by som sa dokázal pozerať aj hodiny. Stále mení tvar a pripomína mi príbeh.
Tak sme sa pobrali krajinou ďalej. Dostali sme sa k domcom, ktoré veľmi nevidieť. Maskujú sa trávou, prezradia sa iba dymom. To máte pocit, akoby tráva horela, alebo dymila, ale vám je stále chladno. Pozriete sa bližšie a uvidíte malých ľudí. Niekoho odnášajú na pohreb, ale netvária sa smutno. „Vy sa nebojíte smrti?" Opýta sa môj spoločník ľudí. „Prečo by sme sa mali báť smrti, keď vieme, kde budeme spať?" Odvetí nám malý človek. Malý človek s veľkým srdcom. Potom sa usmeje a povie, „To máte ako s láskou. Koľko ľudí sa zabije a tvrdí, že kvôli láske. Ale čo to má s láskou spoločné?" A nakoniec, keď sa vracajú z pohrebu, stretneme sa ešte. „Akurát na vás myslím. Viete, čo vám ešte chcem povedať? Ak sa raz budete chcieť zabiť, myslíte na všetkých ľudí, za ktorých nesiete zodpovednosť. A boli by ste idioti, keby ste sa vtedy zabili." Usmeje sa a odíde. Verím, že nie naposledy. No a to je pre mňa Antoine De Saint-Exupéry. Vstúpi mi do života, poradí mi, poteší ma a odíde. Ale nikdy neodíde navždy. Antoine je pre mňa akousi životnou nutnosťou, ktorú nachádzam a je mi lepšie a lepšie. Predstavte si nejaký krík, plný bodliakov, odriete si kožu a dokonca si porežete aj ruku. Ale niekde tam stojí Antoine a ten vám donesie stále najvoňavejšie a najčervenejšie maliny, aké ste kedy jedli.
To je druhý spisovateľ z trojice, ktorých v zime potrebujem.
Keď sme už stretli tých malých ľudí, pobrali sme sa ďalej. Putovali sme s prázdnejšími batohmi, kým sme neprišli k rieke. Obrovská rieka, na druhú stranu sa dostaneme len vtedy, keby sme si urobili loď. Pozrieme sa do diali a uvidíme chlapa, prievozníka. „Vy musíte byť detskí ľudia. Lebo iba tí dokážu milovať." Odpovie nám a usmeje sa na nás. A tak sme si sadli k nemu a pozerali sa krajinou. Počúvali sme rieku ako ju kedysi počúval aj Siddhartha a učil sa od nej. Toľko krásneho sa dá z rieky naučiť, hovorí nám prievozník.
Môj spoločník sa na mňa pozrie a ukáže mi akúsi starú loď. „To je stará loď. Na nej kedysi putoval mladý rybár. Bol veľmi zlý, dokonca ani rieka ho nechcela. Preto sa túla svetom. Zlo pramení vždy tam, kde niet láska. A on lásku nikdy nepoznal." Odvetil nám prievozník. Vystúpime na breh, všetci traja si vystrúhame z dreva píšťalky a hráme pieseň. To je pre mňa Hermann Hesse. Predstavte si indickú rieku, za ňou les. V lese počuť hudbu, cítiť sviežu vôňu šťastia. Nikto iný ako práve Hesse nám spieva svoju pieseň šťastia. Naučil sa od budhistov, že človek dosiahne šťastie vtedy, keď nechá život plynúť a uspokojí sa s tým, čo má.
To je môj tretí autor, ktorého potrebujem v zime. Má nádhernú filozofiu a ešte krajšie rozprávky. Veď aký by to bol svet bez Hesseho Básnika?
Napísal som vám troch autorov, ktorých potrebujem ako svoju nutnosť na zimu. Je to akási potrava pre dušu, bez ktorej sa neviem najesť. Čo vy a vaša potrava na zimu?
Zdroj obrázkov:
<http://famouspoetsandpoems.com/pictures/hermann_hesse.jpg> [cit. 2010-01-27]
<http://images2.wikia.nocookie.net/uncyclopedia/images/f/ff/450px-Antoine_de_Saint-Exup%C3%A9ry_Lyon.JPG> [cit. 2010-01-25]
