Mám rád ulicu Na Sihoti v Košiciach. Železničné koľajnice, kde sme z domca pozerali ako chodia vlaky. Hore kopec, kde sa skrývali strašidlá. Ťahanovce. Či to mám rád? Samozrejme, že to milujem. Veď som sa tam narodil.
Ako malý chlapec som tam poznal hádam aj každý natretý plot, šantil som sa s každým psiskom na dvore a behal k susedom, čo piekli buchty. Oni boli manželia od nepamäti. Jakub a Lenka.
Lenka väčšinou upiekla dva plechy buchiet a jeden tajne skryla. Jakub všetko zjedol a chcel ju tým zlostiť. Teta mu doniesla druhý plech a on sa tváril veľmi noblesne, div mu bachor nepraskol!
S mamkou sme tam často chodili. Vzala ríbezľové víno od známych z Nitry a trávili tam nejednú peknú chvíľku na návštevu. Teta nás vždy ponúkla voľajakou šmakotou. Mamke dala kávu a nám deťom to najlepšie kakao, aké sme kedy pili. Ujo chodieval do lesa, pásť dobytok. Občas rúbal drevo sekerou. Spoločne sadili duby a kŕmili kačky. Mal som ich rád. Bývali kúsok pri kostole, ako schádzate cestou k Hornádu. V tej rieke ma tato naučil kúpať a Jakub rýbarčiť.
Jedného letného dňa som vstal. Rodičia boli v práci a sestra už vybehla za kamarátkami. Ja som sa šiel hrať s hastrošmi. S Emilom sme sa stretli pri obchode a vraj pôjdeme hrať futbal. Bol to zaujímavý hastroš ten Emil. Raz mi prihral vo futbale a ja som mu za odmenu venoval celoživotné kamarátstvo. Je to príjemný pocit, keď vyrástate s kamarátom, ktorý vás vidí ako rastiete spoločne.
„Ta dzeši še teľo šarpal?“ spýtal sa ma z okna.
„Ta doma. Ja dumal, že ti ešči bizomne drichmeš.“ povedal som mu.
„Keľo razi ci mam visvetľovac, že to je bizovne! Co ši chori na pečienku?“ smial sa.
A tak sme zavolali chalanov a šli hrať futbal. Nepamätám si leto, kedy sme nehrali futbal. Vždy sme ho hrali, hádam aj každý deň. Po futbale sme chodievali ku kadekomu domov a jedli dobroty ako sú zemiakové placky, škvarky, v sobotu fazuľovú polievku.
V ten deň sme hrali futbal a ja som bol pravý útočník. Šiel som na bránku, spravil kľučku a vystrelil. Ibaže sa stala taká nehoda, že lopta skončila v Hornáde. Prirodzene, že sa našiel voľajaký šarvanec, ktorý ihneď skočil do vody ako chrabrý rytier.
V tej časti Košíc je Hornád zradný. Nie je tam ani veľká voda, ale tie skryté kamene. A ako ten čavargoš hľadal loptu, šmýkol sa a spadol do vody. Najhoršie na tom bolo to, že dosť zapadol do vody a nevedel sa poriadne hýbať. Voda bola zradná, nikto tam poriadne nevedel, čo sa deje.
Bolo treba silného a dospelého človeka. Napadlo mi utekať po uja Jakuba, ktorý išiel do lesa pásť dobytok. S Emilom sme sa rozbehli do lesa, div sme si nohy nedolámali.
„Ešči biruješ?“ opýtal sa ma po chvíli.
„Ta coši šaleni.“ mlel som z posledného.
Uja sme našli odpočívať na lúke. Strúhal si niečo z dreva a keď nás uvidel, vzal veci a bežal s nami. Ani sme netušili, že s takým veľkým pupkom sa dá tak rýchlo bežať.
Došli sme k chalanom, ktorý povzbudzovali kamaráta. Keď si to uvedomín, zažil som hrozne veľa kolektívov a partií. Ale nikdy som si s nikým nebol tak blízky a dôverní ako vtedy s tými deťmi. Boli sme traja mušketieri, Tom Sawyer a Huck Finn a iné rozprávky nášho detstva. Tá neuveriteľná oddanosť, súdržnosť a obrovské kamarátstvo.
Ujo skočil do rieky a ticho zaklial. Vybral obrovský šuter a šmaril ho obďaleč.
„Ce poraži!“ vybral obrovský šuter a šmaril ho obďaleč. Potom zodvihol chlapca. I podišie k brehu a zdalo sa, že všetko dobre dopadne. Až na jedno slovo, ktoré počuli hádam celé Košice. Ani zvony na Urbanovej veži neboli také hlasné ako jeden hlas.
„JAKUB!“ skríkla jeho manželka. Nikto nevie kedy prišla a ako sa tam dostala. Jednoducho tam bola a vedela, čo sa deje.
On sa jej snažil vysvetliť, čo sa deje.
„Dzifče moje, to prišlo strašidlo, ulapelo toho chlapca a chcelo ho zožrec. Ta co som mal robic?“ hovoril jej. (Asi to nebolo prvýkrát, súdiac z jej pohľadu.) Vyzerala napoly prísne, napoly pobavene.
Ako jej to dopovedal, zahrmelo a spustila sa búrka. Prišli sme k nim domov a teta nás ponúkla chlebom, domácim šmaľcom a cibuľou. Ujo si vymýšľal rozprávku a povedal nám aj príbeh o košickom hrade.
Bol to krásny deň, počúvali sme príbehy, jedli chleba s domácou masťou a osolenou cibuľou. Dážď nám klopal na okno a ja som sa cítil ako na koncerte.
A tak plynul čas, odišiel som študovať ďaleko, zamiloval sa a oženil. Zostarol som a vzďaľoval som sa veku, kedy som bol huncút, pačmaga, lotor, paskuda, zbrojnoš a keď som čavargoval nielen po Ťahanovciach, ale po celých Košiciach.
Jedného dňa ma rodičia aj s manželkou a deťmi vytiahli na nejakú galériu. Nudil som sa o dušu. Ako som tam tak chodil, vzhliadol som obrazy Ľudovíta Čordáka. Na jednom obraze bol dom pupkatého Jakuba. Dokonca sa povrávalo, že ten obraz je z Ťahanoviec.
Začal som si všímať aj ďalšie obrazy a videl kadečo. Videl som slamu, kde som prvýkrát chytil dievča za ruku. Videl som kukuričné pole, ktoré vo mne evokovalo ten pocit, keď sme ukradli kukuricu. Takisto som zazrel Slanec, Zádiel, to boli spomienky na výlety.
A vtedy som sa opäť dostal do toho všetkého. Videl malé detské tváre, nevinné vystrájať. Chalanov pri futbale a rybačke, cesty ku košickému hradu a počítanie vagónov z ulice Na Sihoti.
PS: Obrazy nájdete tu.
