Prečítajte si knihu Lincoln 1933 a najdete tieto riadky. On ten citát pokračuje takto: „Poprvé jsem ho spatřil, když mi bylo sedm let. Tenkrát to byl bledý chlapček s nápadně malýma očima. Ve škole mu říkali Číňan. Dnes to je masívní muž v nejlepších letech. Je stejně starý jako já – tak to bych prosil, že jsou to nejlepší léta. Od našeho prvního setkáni podstatně vyrostl, jen oči zůstaly stejně malé.“ (Werich, 2007, s. 5)
Bol utorok a my sme sa vybrali do divadla. Traja šarvanci prvýkrát vstúpili do divadla a ešte ani sami netušili do akého publika sa dostali. Áno, priznám sa k tomu, že som navštívil divadlo na Vodičkovej ulici. Hrali divadelnú hru V+W Revue. Ešte doteraz mi behajú zimomriavky po tele, keď si uvedomím, že som sa stal divákom Osvobozeného divadla.
Pokiaľ máte radi Voskovca a Wericha, odporúčam vám ju. Choďte tam, je to geniálna divadelná hra o ich živote, o tom slávnom divadle, Ježkovi, ich forbínach a o celej tej atmosfére. Spievajú sa ich texty, vysvetľuje sa ich divadelná činnosť a oboch v tom divadle cítiť.
Celá divadelná hra dotvára atmosféru divadla na Vodičkovej ulici, kde sa ľudia chodili baviť a rehotať. Skrátka a dobre, keď sa človek v ich dobe prechádzal po Prahe, začul smiech dvoch klaunoch až na druhý breh Vltavy. A tak bol zvedavý, kde sa toľko smejú na úplne obyčajných veciach. Čo bolo nádherné na tých dvoch? Koľkokrát si robili žarty sami so seba? Ich satira bola veľkolepá a plná vysmievania sa mnohým veciam. Ale nikdy nešli pod hranicu ľudskej dôstojnosti.
Hra začína vysvetľovaním toho, prečo a ako sa divadlo narodilo. Vysvetlilo sa nám, čo sú forbíny a aj sme nejaké videli. Vhodne to aj Werich okomentoval, čo si o tom myslí. Rehocete sa celým divadelným predstavením tak ako sa ľudia chodili do divadla na Vodičkovej ulici smiať. Ale aj divadelná hra musí raz skončiť. Však aj divadelná činnosť Osvobozeného divadla skončila. Týmto končí divadelná hra, ale odkazy Voskovca a Wericha nás budú zohrievajú veľmi dlho.
Osudy tvorcov divadla sa začali vyvíjať inak. Nádherná je aj ich korešpondencia, ktorá sa číta sama. Oni sa v tých listoch oslovujú „hastrmánku“ a podobne. Cítiť ako si chýbali a ako sa potrebovali. Bohužiaľ, už nikdy sa nestretli vo svojom divadle.
Občas si predstavujem aké to bolo, keď Werich jazdil za Voskovec do Viedne. Pamätná je aj historka o Milošovi Kopeckom. Keď Werich mu raz povedal, že musí za Voskovcom do Viedne a nech to teda Miloš Kopecký za neho teda hral. Ibaže sa pred predstavením posilnil a začal sa divákom prihovárať dosť nevhodným spôsobom.
Veľmi zaujímavá je osobnosť Jiřího Voskovca. To bol človek, ktorý sa poznal s Karlom Čapkom, s Charlesom Chaplinom, hral s Henrym Fondom asi v najlepšom filme, kde Fonda hral.
V 60. rokoch sa sfilmovalo literárne dielo humenského spisovateľa a scénaristu. Ten film sa dostal tak ďaleko, až Gregory Peck pozval samotného režiséra, aby niečo o tom filme povedal. Okrem toho, že Obchod na korze získal Oscara, dostal mnoho ďalších ocenení.
Keď bol Jozef Kroner v Amerike, stretol sa aj s Jiřím Voskovcom a ten pred ním pokľakol na jedno koleno. Fascinujúce ako sa dvaja herci stretli a obaja zo stretnutia mali obrovskú radosť. Keď som sa to dozvedel, veľmi ma to potešilo a oboch mám ešte radšej.
Humor Osvobozeného divadla sa pre nás stal nesmrteľným. Zamilovali sme si pesničky, vždy sa rehníme na forbínach a textoch. Vyhľadávame divadelné hry, ich ostrú satiru a dvoch klaunoch, ktorí nezabávali len Prahu, ale každého, kto sa ich snažil trochu počúvať.
Keď budete mať cestu okolo divadla, nakuknite tam. Mne sa tam zapáčilo a zacítil som akési otvorenie nejakej kapitoly v starej knihe. Genius loci toho divadla ma sprevádza vždy, keď sa prejdem po Vodičkovej ulici a zrazu si uvedomujem, že sa usmievam.
PS: Venujem Jiřině.
