Ušli sme z domu. Skrátka a dobre, rodičia neboli doma a ja som si nabalil ruksak. Obliekol som si tepláky, dve tričká, mikinu a dve zelené jablká. Vo fľaši bol horúci čaj a v srdci tá nesmierna radosť. Radosť, že niekto vymyslel ísť hrať futbal v tom strašidelnom počasí. Keby rodičia vedeli, čo robím, asi by ma zahlušili. Potom som prišiel domov a dostal som výprask. Ale nestalo to za to?
Chodieval som autobusom číslo 31 a to šlo cez celé mesto. Na jednej strane, tá cesta bola strašidelná, ale ja som ju miloval. To bol autobus, čo spájal celé Košice a spojilo to toľko nádherných príbehov.
Vystúpil som a s chalanmi som mal rande pred prašiakmi. Podali sme si ruky, každý povedal nejaký vtip a šli sme hrať. V tom čase ešte neboli reflektory, ani žiadna umelá tráva na tých sídliskových trávnikoch. Terén bol veľmi priaznivý na vykĺbenie kolena alebo podvrtnutie členku.
Na loptu sme sa poskladali z brigád a vreckového, čo sme vydrankali od rodičov. Ono to státie za pásom, za pokladňou a behanie s letákmi malo svoje čaro. Nikto nemusel fúknuť do píšťalky a začalo sa hrať. Trávnik bol zablatený a pre nás to bol boj akoby sa na nás pozerala celá zaplnená aréna Johana Cruyfa. Už to šlo, prihrávka, beh a pošmýknutie sa na zemi. Biele tepláky sa ihneď zafarbili, ale ihneď sme vstali. Prišla lopta k niekomu ďalšiemu, kľučka a strela do lopty. Ibaže vďaka blatu platila trochu iná fyzika, na akú sme boli zvyknutí. Lopta do brány nedošla, lebo pred bránou bola obrovská kaluž. Keď lopta spadla do kaluže, oprskala hráča, čo stal najbližšie. Blato na celej gambe, oči štípali úplne ináč.
Hrali sme čisto a férovo. Nikto sa neodvážil niekoho podkopnúť alebo sfaulovať. Do súbojov sme neutekali hlava-nehlava. A aká to bola radosť, keď sa lopta gúľala ku mne a ja som vypálil. Lopta letela, letela, všetci onemeli. Najviac onemel Martin, keď trafil zadok dievčaťa, čo sa mu páčilo. (Mimochodom, nikdy som sa Ti neospravedlnil. Prepáč, viem, mal som ťa zaujať inak, ale my hanbliví to inak nevieme.)
Keď sme boli poriadne zablatení, začalo pršať. To ale nič neznamenalo. Všetci od blata, vo vlasoch hlina a a prepoteno-zablatené ústa sme si utierali do mikiny. Vtedy to prišlo. Nádherná prihrávka, ktorú nikto nečakal a šiel sám na bránu. Gól! Skríkol ako o život a súper sa dostal do zložitej situácie. Vrieskali na seba ako blázni.
O pár minút vyrovnali, poniektorí si pomáhali blatom. To znamená, že keď vás nevedeli obrať, kopli miesto lopty do blata a dúfali, že vás trafia do očú. Párkrát sa im to podarilo, ale my sme sa pomstili. Nemilosrdná pomsta bola vtedy, keď sme kopli blatenou loptou do auta protihráčovho otca. Starý pán bol veľmi nepríjemný a vždy si leštil svoje autoako symbol tej najvyššej trofeje. Synak bol podobný a keď videl svoj chrám zablatený, vzbĺkol v ňom hnev.
Hrali sme už hodinu vkuse a začalo snežiť. Blato sa zmenilo na biely koberec, ktorý sme ihneď rozryli. Opäť to prišlo, prihrávky, strely a pošmýknutie sa na blate. Nejeden chalan takto padol na hubu, ale zuby sme si našťastie nevybili. Potom to prišlo, spotený, premrznutý, celý od blata. Nakopnutá lopta na slepo a oni nedali pozor. Nabehol som si na loptu a nikto nečakal, že budem pred brankárom. Spoluhráč sa šikovne uvoľnil a ja prihrával. Gól!
„Tak o týždeň zas!“ lúčili sme sa so zaplatenou loptou, ktorú dotyčný utieral do bielej mikiny. Ja som si uvedomil, že ma čaká ešte cesta v 31ke. Zablatený, spotený a celý mokrý som nastúpil do autobusu. Šofér, keď ma videl, začal sa smiať. „Toto asi nikdy nevymrie.“ a pospomínal si na svoje zimné futbalové hry, keď hrali na miestnom rybníku a začal sa topiť ľad. Zo mňa tieklo blato a spotená radosť. Spomenul som si na tú, čo sa mi páčila a usmial sa.
Prišiel som nenápadne domov vymrznutý. Ruky som mal také krehké, že som nevedel kľučom pohnúť. Rodičia sa najprv rozčertili, potom ma poslali do vane. Keď som zo seba vyzliekal tie prepotené veci, čo sa nafarbili blatom, cítil som sa ako britský futbalista. Mimochodom, viete ako dobre chutí po tomto zeleninová polievka a horúci čaj?
Nikdy ma z toho nebolelo hrdlo, ani som nemal zápal pľúc. No a koniec koncov, v škole ma predsa bude čakať tá, ktorej som namaľoval futbalovú loptu na zadok. (Predsa som si to musel vyžehliť, nie?)
PS: Minule som šiel z práce a uvidel chlapca tak o 15 rokov mladšieho ako ja. Bol vymrznutý od blata a usmieval sa. Pozrel som sa na neho a spomenul si na šoféra pred niekoľkými rokmi. Niektoré veci tú budú navždy.
