Minule som zakročil ku svojej strednej škole. Sadol som si na lavičku, pozeral sa na čerešne a chechtal sa. Poďme sa trochu baviť o huncútstvach, zlodejstvách, čo sme vystrájali. Ja som hrozný lapiduch, derbák, potmehúd, lajdák a tak vám čosi napíšem o tom.
Chodievali sme každý piatok hrávať futbal, kdesi na Lechkého ulicu. Bol to úžasný únik od školy, každý tam vstúpil svojim humorom a darom priateľstva. Párkrát sa niektorým z nás podarilo miesto lopty kopnúť tenisku na Bankov. Boli to pamätné piatky, bavili sme sa o futbale a o dievčatách a randili s kadekým. Potom sme si rozprávali svoje zážitky, ako sme sa bozkávali a nejakí bezdomovci nám fandili. Krásna romantika. Na tých piatkoch som zväčša začínal rozprávať príbehy, „V piatok na NOSke", alebo „Keď som hral za Barcu." Keďže článok bude o mojom milovanom gymnáziu, začnem aj svojou obvyklou formulkou.
V piatok na NOSke sme sedeli s Ivanom v lavici. Pred nami sedel Tomáš a Mišo. Tomáš bol v tom čase mojim verným športovým spoločníkom. (Teraz pre mňa znamená oveľa viac.) Mišo bol dobrý chalan, naučil ma naobedovať sa za 10 minút. No ani sa mu nečudujem, bol veľkým labužníkom. Do školy si nosieval tlačenku s octom, v autobuse vytiahol držkovú polievku a ešte mal siahodlhé labužnícke sny o školskej jedálni. Jeho srdce a žalúdok túžilo po jedinom jedle, býčie žľazy. Okrem toho, že bol maškrtník, bol veľmi pozorný šuhaj. Raz sme čítali na španielčine článok o Aztékoch. Vyučujúca sa spýtala, kto dobyl spomínanú ríšu a niekto vpredu vykríkol, že Robo Kazík. (Ten niekto vpredu práve píše tento článok.) Mišo sa na mňa pozrel, profesorka div nevyskočila z kože a sladkým hlasom vykríkol, „Kruhy v obilí!" Veru, naša španielčinárka si s nami užila, ale ja ju mám dodnes desne rád. (To len na okraj, aby som ukázal charakteristiku.)
Skrátka a dobre, keby ste raz chceli vidieť divokú džungľu, mali by ste zájsť na exkurziu k nám v piatok na NOSke. Spolužiak drichmal v poslednej lavici, raz ako superman a druhýkrát ako hodinár. Ivan vedľa mňa odložil poznámky do kúta a skríkol na celú triedu, „Idem sa napapať!". Spolužiačky sa rozprávali o nejakom večernom programe a ja som myslel na sobotňajší futbalový zážitok. Vyučujúca sa prísne pozrela na nás dvoch s Ivanom. Ja vám to trochu opíšem.
Predstavte si stôl rozhádzaný papiermi, skrátka nejaké byrokratické smetisko. (Ja si myslím, že byrokracia nie je ekonomický smer, je to nejaký prazvláštny fetiš k papierom, alebo sa niekto pomstieva stromom.) Na tých papieroch nejaký chlieb so slaninou a fľaša čaju. Vyučujúca sa na nás prísne pozrela, my sme do seba buchli, papiere spadli na zem, čaj sa na nich vylial. Zhodou okolností na jednom papieri bol Imanuel Kant a my sme videli ako tento filozof naozaj plače.
„Martin! Ivan!" Skríkla a už bol oheň na streche. Potom hučala, vrešťala akoby jej vypadali vlasy.
My sme sa zatvárali ako martýri. Akože sme nikomu nič neurobili a tak. Potom nás upozornila, že máme byť ticho a správať sa kultivovane. Pozreli sme na seba, vyprskli sme smiechom a rozprávali sa ďalej. Je inak úžasné, aký má človek vzťah s človekom, ktorý s ním sedí. Vyučujúca sa však trochu usmievala a pozrela sa na tabuľu, aby sa naše pohľady nestretli.
Tomáš sa pozrel dozadu a ja naň. Vedel som, čo znamenajú tie iskričky v očiach. „Ideme zajtra na Viktorku?" Opýtal sa nás.
„Mne sa nechce ísť na Viktorku. Ale futbal je zajtra." Skríkol som akoby zajtra mali prísť do Košíc minimálne Gabriel Batistuta s Alessandrom Nestom.
„Zajtra je futbal? To hráme so Slovanom?" Povedal a začal sa tešiť.
No tak som prišiel domov, hodil tašku do kúta a tešil sa. Možno som prevetral svoj milovaný bicykel, vyspal sa a šiel na ten futbal.
Väčšinou v električkách jazdili samí experti. Ktorý športový fanúšik by nepoznal v Košiciach uja, ktorý predával pred Tescom Večerník? A ten nastúpil ešte na jazere v drese a začal vrieskať na celú električku, „Smrť Slovanu!" (Pokiaľ nenastúpili revízori.)
Niekde na Terase nastúpil aj Tomáš a po ňom nejaký ujo, ktorý kričal v električke, „Nech rozhodca umrie! Kto ide so mnou do Janka? Koľko stojí poldeci v Tryskáči?" Alebo ešte skríkol, „Taká je mi zima, že mi sopeľ v nose zamrzne." Podobné romantické reči viedol pri dievčatách, ktorým nebolo ani 15 rokov.
Úplne najkrajšie to bolo na amfiteátri. Nastúpil nejaký chlap, sadol si ku nám a začal, „Chlapci, ja som letec. Ja som bojoval na Pearl Harbor! Napoleón tam vyprášil tých boľševikov!" Ryčal ani tur.
No a potom sme konečne prišli na zápas a ako správni fanúšikovia sme chceli preskočiť cez plot. (Veru, duch mladého Emana sa v nás nezaprie.) Mali sme jedno také vyhliadnuté miesto, kde sme vystrájali podobné kúsky. Ale akosi sa pred to miesto postavili policajti, vraj kvôli zúrivým Slovanistom. Slovanisti nám inak ukazovali svoje zadky a iné národné pamiatky ich tela ešte z električky. Bol to kúzelný pohľad, ani sa nečudujem, prečo toľko ľudí utekalo k Jankovi a prečo tam sociálne zariadenia vyzerajú ako vyzerajú. (Neodporúčam, až po štvrtom pive.)
Ako sme tak hľadali nejaký ďalší bod, prišiel k nám nejaký chlap. „Chlapci! Chcete ísť na futbal?" Pozreli sme naň a mysleli, že je to policajt.
„No tak, nerobte zo mňa belzebuba! Ja vás pustím, mám tu garáž, to len tak prejdete. Ale nabudúce mi doneste dva litre vodky." Povedal a my sme šli na ten Slovan.
Keď ma pamäť neklame, nabudúce sme si už kúpili lístky. Predsa boli lacnejšie ako dva litre vodky.
Čo vy a vaše šibalstvá?
