Boj
Stačí si otvoriť akúkoľvek príručku behania a prečítame si mnoho pozitívneho. Iste, je to pravda. S behom sa chudne, s behom je človek silnejší, prekonáva sám seba a tak je psychický odolnejší, atď. Ak človek zvládne odbehnúť viac, zvládne ďaleko vyššiu psychickú záťaž. Stále je to však boj. Boj s počasím, keď vonku prší, sneží, fúka vietor. Boj samého seba, keď sa mi nechce. Boj samého seba, keď si uvedomím, že prídem domov a všetko ma bude bolieť.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že beh prináša mnoho krutosti. Ono to reálne bolí a miestami je to dosť tvrdé. Napriek tomu všetkému som sa behu plne oddal. Behanie si ma podmanilo, ubolené nohy, prepotené tričká, to všetko stojí za to. Som veľmi šťastný, že som v sebe objavil niečo, čomu sa viem úplne odovzdať. A za to vďačím behu. Nádherná vášeň, pri ktorej sa človek usmeje.
Príbeh jednej križovatky
Na Mojzesovej ulici v Košiciach kráčali traja chalani. Jeden z nich som bol ja a druhý sa rozvášňoval nad akýmsi idiotom, už ani neviem kvôli čomu. Povedal som mu zo žartu, že nech už sa nad dotyčným nerozčuľuje, lebo dieťa v kočiari za nami bude mať nočné mory. Netrvalo dlho, dieťa v kočiari začalo plakať, všetci sme sa rozosmiali a šli ďalej.
V ten deň som sa registroval na bratislavský polmaratón. Chalani ma podporovali a ani sami netušili, do čoho som sa pustil vďaka ľudskému kamarátstvu. Musel som však počítať s tým, že odbehnem oveľa viac ako iné zimy.
Keď chceš nabrať silu, behaj kopce
Vráťme sa do roku 2016. Žil som ešte v Prahe a s kolegom som sa bavil o všeličom. Bola to doba, keď som si zamiloval športové filmy a seriály. Jedným z nich je aj Dlouhá míle, v ktorom účinkuje Svatopluk Skopal. Najviac som si však obľúbil postavu, ktorú hral Josef Větrovec. (Dědek). Zo seriálu som si odniesol vetu, že by mal Ondro behať kopce, tie mu dajú silu.
Po novom roku som začal behať kade-tade. A skutočne mi kopce dali silu. Spoznal som Košice nejako inak. Vstával som s hmlou a šiel behať do lesa, keď sa sídliská zobúdzali. Behal som po koľajniciach lesnej železnice, dokonca aj kolo cintorína v Krásnej a všade, kde sa dalo. Cítil som sa ako malý chlapec, keď som objavoval cestičky a postupne ich spoznával. (A len tak mimochodom, nemienim v tom prestať. )
Druhý polmaratón
Do Bratislavy som dorazil 1. apríla, stretol sa s kamošmi. Dokonca som aj celkom dobre spal, čo som nečakal. Samozrejme, že prišiel aj stres a všetko s ním spojené. Akonáhle som už bol pred štartom, vedel som, že som dobre urobil. Bol som medzi svojimi. Pretože aj oni museli trénovať v zime a boli unavení. Aj ich boleli nohy, ale nevzdali to.
Priznám sa, že Bratislavu nepoznám dobre. Párkrát som tam bol, niečo som pochodil, ale mesto nemám pochodené ako napríklad Prahu. Zo začiatku sa behalo dobre, mrholilo, ale diváci ma ťahali dopredu. Ľudia pri podobných podujatiach sú úžasní. Dodávajú mi strašne veľa. Prakticky mi fandia neznámi ľudia, s ktorými sa nikdy neuvidím, ale svojou energiou ma presviedčajú, že akonáhle by sa mi čosi stalo, pomohli by mi.
Ako som tak behal, a nebol ešte v samotnom centre, začal som sa pohrávať s myšlienkou, že mi vôbec nevadí, že prší. Bol som mokrý, spotený, okuliare od dažďa a užíval si každú chvíľu. Beh ma totálne vyzliekol. Úplne celý som sa mu oddal, spoznal som Bratislavu trochu lepšie a bežal do cieľa. Možno aj to je dôvod, prečo neprichádzala kríza, na ktorú som čakal.
Príroda je chytrejšia, než si ľudia myslia
Ale kríza prišla. Chytila ma pri Dunaji asi po 16. kilometre. Bol som unavený, nohy ma boleli a musel som si oddýchnuť. Vedel som, že krízu prekonám, pretože čosi podobné som už zažil. Mal som aj výhodu, že som behal v prostredí, ktoré nie je pre mňa také známe a vyhrávala aj zvedavosť. Dobehol som na most, prišiel do parku a vedel, že už len chvíľu.
Keďže milujem históriu, čas alebo vzdialenosť si pripomínam s nejakým dátumom. Napríklad, 18.92 si spomeniem na Liverpool. A ja som sa pozrel na hodinky, kde bola vzdialenosť 19.76. Automaticky som si spomenul na Rockyho. Rocky (ten prvý) zazrel svetlo sveta v roku 1976. Ja osobne mám najradšej piatu časť, ktorá je trochu iná. Rocky sa vracia do začiatkov, trénuje mladého chlapca, ktorý ho sklame a prakticky zneužije. Začiatok filmu je nádherný. Keď sa Rocky vráti do svojich začiatkov. Mickey Goldmill a jeho nesmrteľná veta: Príroda je chytrejšia, než si ľudia myslia.
Mickey je neuveriteľný príval energie. Práve vďaka nemu som si uvedomil, že hoci to bude všetko bolieť, netreba prestať. A on mi pomohol. Aj všetci tí, na ktorých som myslel.
Príbeh jedného radleru
Otočil som sa v Sade Janka Kráľa a vedel, že ma čakajú posledné dva kilometre. Vedel som, že musím trochu spomaliť, pretože posledný kilometer je najťažší. Ľudia kričia, fandia, ťahajú ma dopredu. Začali sme sa obehovať s chlapíkom. (Ani neviem odkiaľ bol a akou rečou rozprával.) Raz obehol on mňa, inokedy ja jeho. Ťahali sme jeden druhého a podporovali sa. Dvaja ľudia, ktorí sa nikdy nevideli sa vzájomne podporovali. Ono, to, čo vlastne opisujem, nie je nič neobvyklé. Všetci to tak máme. Existujú športy, ktoré proste človek neoklame. Šport, ktorý dokonale vyzlečie a človek ukazuje sám seba.
Najkrajšou odmenou bolo, keď sme si obaja štrngli radlerom, čo sme dostali.
Je to neuveriteľný pocit. Dobehol som druhý polmaratón, úplne ma dojalo, čo som dokázal a zrazu prišli neznámi ľudia, usmiali sa na mňa, tľapli ma po pleci a išli ďalej. Potom som sa prezliekol, šiel na vlak a vrátil sa do normálneho života.
Ďalší polmaratón ma strašne veľa naučil. Do vlaku som si doniesol nádhernú spomienku, o ktorú sa budem opierať, keď mi bude smutno.
PS: Keď som kedysi čítal Duklu mezi mrakodrapy, Josef Masopust tam napísal, že keď mu nie je úplne najlepšie, začne čítať riadky Oty Pavla a potom mu je lepšie. Myslím, že vďaka spomínaným pretekom začínam úplne chápať jeho pocity.
