Bolo oslobodenie v r. 1945 čiernobiele ? Svet nie je čiernobiely, ale ani ružový.
„Malé dieťa môže trucovať, aj ja som mal syna, keď trucoval. Ale povinnosť veľvyslancov nie je trucovať, ale pracovať," pokračoval Fico vo svojom príhovore počas osláv oslobodenia Bratislavy.
Prečítanie týchto slov Dona Roberta bola ďalšia kvapka do pohára, ktorý sa plní vo mne po kvapkách už dlhé roky. Posledné dve kvapky pridal kolega, bloger Marcel Rebro.
https://blog.sme.sk/rebro/spolocnost/sexualne-nasilie-cervenej-armady-pri-oslobodzovani-europy
Na úvod musím povedať, že nechcem v žiadnom prípade spochybňovať zásluhy Červenej armády a obete, ktoré priniesli obyvatelia Sovietskeho zväzu pri oslobodzovaní Európy od fašizmu. Na druhej strane bolo oslobodzovanie Československa v r. 1945, podávané našim občanom dlhé roky jednostranne na ružovo. Inak to ani nemohlo byť, pretože Komunistická strana Československa bola vazalom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, ktorý nedovolil, aby na verejnosť prenikli informácie o zverstvách, ktoré osloboditelia páchali na civilnom obyvateľstve. Preto na školách, ale aj vo verejnom priestore sa o oslobodení Československa mohlo hovoriť len v dobrom. Ale bolo naozaj všetko také ružové ?
Každá vojna prináša so sebou nielen obete, ale aj veľa utrpenia pre obyvateľov, postihnutých vojnovým konfliktom. Samostatnou kapitolou je frontová línia. My, ktorí sme nezažili vojnu, ani netušíme, čo sa odohráva na fronte, a čo to urobí s ľuďmi, ktorí musia dlhodobo znášať hrôzy spojené s bojmi . Netušíme aké to je, keď je váš život neprestajne ohrozený a smrť je súčasťou vášho každodenného života. Na verejnosti sa o tom nikdy nehovorilo, nemohlo a asi ani nechcelo, pretože ľudia neradi spomínajú na zlé veci. Napriek tomu, sa z ružovej tmy občas vynoril nechcený, tmavý mrak. Doma, za zatvorenými dverami, sa zriedkavo objavila nechcená poznámka, slovo pamätníkov vojny, ktoré v danej chvíli len ticho preletelo priestorom. Bol som len chlapec a myšlienky, ktoré odporovali tomu, čo sme roky počúvali v škole a na verejnosti, mi nedávali zmysel, ale nestratili sa. Pomaly plnili pohár pochybností. Uchytkom zachytené slová o ženách, ktoré sa museli schovávať v pivniciach, o dievčatách, ktoré rodičia schovávali do sena, alebo pod zemiaky či koryto, o rabovaní a vojakoch, ktorí brali ľuďom hodinky a dávali si ich na ruky plné časóv. Bojová línia dokáže ľudí zmeniť. Bez správnych informácií a rozkazov, bez správneho velenia sa ľahko stávajú z ľudí zvery. Nielen na jar v roku 1945. Niečo z toho sme zažili aj pri bratskej pomoci Československu v roku 1968 a niečo podobné sa deje aj o 80 rokov neskôr na Ukrajine. Smutné je, že tak ako sa po roku 1945 štyridsať rokov mlčalo a potláčali sa čo i len náznaky pravdivého informovania o oslobodzovaní slávnou Červenou armádou, tak sa aj dnes po 80 rokoch nič nezmenilo. Mlčí sa o zverstvách, ktoré sa dejú na Ukrajine a mlčí sa aj o tom, čo sa dialo počas oslobodzovania v roku 1945. Zverstvá, páchané ruskou armádou na Ukrajine, sa po skončení vojny možno vynoria, ale to čo sa dialo na jar 1945 môže zapadnúť prachom na veky. Očitých svedkov je dnes už len pár a o ich svedectvá sa nikto nezaujíma. Čo robí Ústav pamäti národa, prečo sa nezaujíma o svedectvá očividných svedkov ? Dnes, po 80-tich rokoch, tu už nemáme komunistický diktát, ktorý by bránil zistiť objektívnu pravdu. Tá pravda už nič nezmení, ale bude svedectvom a varovaním pre všetky budúce generácie. Bude dôkazom toho, že vojna nie sú len obete na fronte, ale aj utrpenie civilného obyvateľstva na frontovej línii. Po 80 rokoch od druhej svetovej vojny si zalúžime poznať pravdu o tom, ako front zasiahol našich rodičov a prarodičov. Je o 5 minút 12. Zajtra môže byť už neskoro a všetky neprávosti a zlo spojené s prechodom fronty v roku 1945 zapadnú do zabudnutia. Na vždy. A bez poznania minulosti nemáme ani poučenie pre budúcnosť. Naša budúcnosť sa tvorila nielen v roku 1945, ale tvorí sa aj dnes na Ukrajine.
Ignorovanie každodenného diania na Ukrajine verejnoprávnymi médiami je pchanie hlavy do piesku. Výsledky takéhoto krátkozrakého prístupu k dianiu u nášho najbližšieho suseda sa už ukazujú. Väčšina Slovákov nechápe, čo sa deje na Ukrajine. Maslo na hlave majú najmä verejnoprávné médiá, ktoré by mohli a mali každodenným objektívnym informovaním o dianí na ukrajinskom fronte, otvoriť mnoho očí. Ale to by museli vládnuť politici, ktorí majú záujem otvárať ľuďom oči. SMERoHLASu a Ficovláde však vyhovujú slepí, hluchí a nevedomí. Tí sa dajú ľahšie ovládať. Preto by sme sa mali zaujímať o to, čo bolo. Aj na jar v roku 1945. Zajtra už môže byť neskoro....
