V predvolebnom cirkuse máme možnosť vidieť rôzne postavy a postavičky. Rozsah charakterov je určite väčší ako v Slovenskom národnom divadle. Vrahovia, alebo tí, ktorí vytvorili systém, ktorý viedol k vražde. Či už Remiaša alebo Kuciaka. Sú tu a bez hanby sa chystajú prevziať moc. Moc aj právo a samozrejme aj peniaze. Vééééééĺa peňazí. Pretože nakoniec ide vždy o peniaze. V prípade volieb a vlády ide predovšetkým o naše peniaze. Peniaze z našich daní. Takže títo týpkovia hrajú vlastne dvojrolu. Vraha aj zlodeja. Napriek tomu sa im na Slovensku stále darí a k počudovanie sú naďalej obsadzovani do hlavných úloh. Je to zvrátené, ale ľudia radi pozerajú filmy plne násilia, krvi a napodiv aj úspešnych zlodejov. Prečo? To by mohli vysvetliť psychológovia. Ale ľudia zabúdajú, že voľby nie sú kino ani divadlo. Vo voľbách ide o život. O život nás všetkých. Bez ohľadu na tričko strany, ktoré nosíme. Rozhodujeme o tom, aký bude náš život. A možno aj o tom, či znova niekto neodstráni niekoho, kto mu vidí do karát. Máme aj ďalšiu, oveľa početnejsiu skupinu, zlodejičkovia a zlodeji. Niektorí, menej chytrí, alebo arogantnejši, sa bez hanby predvádzajú svojimi vilami, autami, jachtami, hodinkami a aj vyprsenými plastickými zlatokopkami. Ti chytrejsi, a asi aj bohatší, si radšej potichu užívajú to čo nadobudli. Ako a kedy ? Nikto nevie. Bohaté svetové rodiny bohatli celé generácie, ale to sú len obyčajní babráci, pretože tí NAŠI zbohatlíci ( familiárne nazývani NAŠI ľudia ), dokázali rozprávkovo zbohatnúť za pár rokov. Darmo je Slovač bola vždy veľmi pracovitá. Máme tu aj pár milovnikov. S neodolateľným úsmevom, sympatickými jamkami a svetom gombička. Nič nie je problémom, všetko vyriešime, len nám dajte šancu. Tak, ako v divadle, máme aj tragédov. Ten najznámejši, a najviac nepochopenený, by asi mal byť spomenutý aj v biblii. Minimálne v nejakom dodatku. Obetoval sa pre druhých a tí mu vrazili kudlu do chrbta. Darmo je, mučednici to mali a majú v živote ťažké. Asi sa preto stali mučednikmi . Toho nášho netreba príklincovať na križ, stačí ho poslať na smetisko dejín. Premrhal najväčšiu šancu, nielen svoju, ale predovšetkým našu. Šancu na zmenu Slovenska na prosperujucu krajinu, v ktorej ľudia radi žijú. Preto by sa všetci jeho pravoverni (duchom chudobní ?) mali poskladať a postaviť mu na nejakom peknom, ale nie velmi dostupnom mieste, pomník. Na ňom by malo byť vytesané :
Na pamiatku tomu, ktorý obetoval svojmu egu Slovensko.
Okrem vrahov, zlodejov, milovníkov a tragédov tu máme aj početnú skupinu komikov. Národ potrebuje komikov, ale dobrých. Žiaľ, tých tu máme ako šafránu. Tých smiešnych, alebo skôr smiešne pôsobiacich, tu ale máme požehnane. Spoznáte ich ľahko. Podobajú sa moriakom. Nadúvaju sa pred divákmi, hudruju, alebo skôr mudrujú a myslia si, že sú jedineční, výnimočni a nenahraditeľni. Cez túto svoju pýchu nevidia ďalej ako na špicku vlastného nosa. Práve týmto komikom by som sa chcel "poďakovať". Nesmiernemu egu obetovali budúcnosť. Našu budúcnosť. Ich budúcnosť ma až tak netrápi, pretože na riadenie krajiny, ego nestačí. Na to treba okrem veľkej huby a ega aj rozum, ale najmä nadhľad, predvidavosť a sebareflexiu. A to títo naši komici a politicki trpaslíci očividne nemajú. Preto je možno aj dobre, že zostanú tam kde sú. Na svojom malom hnojisku. Zostanú predsedami strán a straničiek s veľkými ambíciami, ale nulovými vysledkami. Preto by si mal každý, kto sa napriek zdravému rozumu rozhodne niektorú z týchto postáv a postavičiek voliť, dobre zamyslieť, komu z týchto hercov dá svoju dôveru.
Aby na konci hry namiesto potlesku, neplakali.
