Predstava, že za významnými udalosťami v dejinách stáli rozhodnutia jednotlivcov, je však mylná. Česko-Slovensko že rozdelili Klaus s Mečiarom? Spory s Maďarmi že vyvolával Slota? Židov že posielal do transportov Tiso? Vo všetkých prípadoch sa pri takejto interpretácii slovenský národ len mlčky (a nesúhlasne) prizeral, ako charizmatický jednotlivec realizuje svoj nápad. Že to nedáva veľmi zmysel? Veď práve.
Úlohou historikov (ale aj novinárov) nie je len informovať o takýchto rozhodnutiach, ale najmä skúmať, čo za nimi stálo – a to väčšinou nemá s vôľou jednotlivca nič spoločné. Veľký muž je vždy len predstaviteľom už existujúcich síl (Fico, Mečiar), alebo síl, ktoré sám pomôže vytvoriť tým, že sa postaví do opozície voči vládnucej sile (Havel, Dzurinda). Tí druhí bývajú intelektuálmi cenenejší a vnímaní ako pozitívne postavy. Tí prví sa len vezú na chrbte prevládajúcich nálad v spoločnosti, sami ich nevytvárajú. Ich veľkosť spočíva v tom, že vedia presne odhadnúť, na akú vlnu naskočiť.1
Nerobme teda z Roberta Fica väčšieho muža, než akým v skutočnosti je. Prestaňme sa sústrediť na neho samotného, vnímať ho ako zdroj všetkého zla a rozčuľovať sa nad „jeho“ rozhodnutiami. Pozrime sa radšej na to, koho odrazom je, a prečo je na Slovensku toľko chrbátov, na ktorých sa môže už tak dlho viezť.
1 E.H. Carr: What is History?, Penguin books, London, 1990